Koľko zvládne človek, posilňovaný Božou milosťou, vykonať z lásky k blížnemu, nám poukazuje život svätého Petra Clavera, ktorého si v liturgickom kalendári pripomíname 9. septembra.
Na jasnej oblohe sa veselo hompáľalo slnko, ktoré svojimi horúcimi lúčmi preniklo do každého, aj toho najukrytejšieho kúta zeme. Misionársky jezuita si utrel kvapky potu z čela a dlaňou si na ňom spravil tieň, aby ho slnko neoslepovalo. Zbadal, že k pevnine sa blíži veľká loď.
"Ďalší otroci," zamrmlal a zvrtol sa, aby svižnými krokmi bol čím skôr vo svojom biednom domci. Páľava naberala na intenzite.
Vzduch v podpalubí lode bol nedýchateľný. Taký ťažký, že sa aj ľudské stony báli ozvať, aby sa nezadusili. Pasažieri sa už niekoľko dní plavia s prídelom vody a omrvinkami. Obsluhujúci ich s posmechom chlácholili, že ak chcú žiť v raji, musia priniesť obetu. Iba málo z nich boli takí, čo vedeli, že ich loď neunáša za krajším zajtrajškom, ale na brehu ich vrhne do siete otroctva na cukrových plantážach.
"Hej, chamraď, čo tu tak postávate a zízate ako teľce! Sme v cieli, practe sa von!" skríkol starý námorník so strniskom, v zagebrenom pruhovanom tričku. "No tak, hýbte sa!"
Černosi sa pohli. Mladší muži pomáhali starším otcom, mladice podopierali matky. O hlade a o smäde sa ťažko kráča, nohy sa im podlamovali, ale statočne sa narovnávali, aby ešte viac nerozzúrili námorníka bez srdca a neschytali prípadnú bitku.
Kňaz rýchlo hádzal čerstvé, len nedávno obraté citróny zo stromu do vreca, priložil k nim niekoľko bochníkov chleba, vrecúška s tabakom a zopár fliaš s brandy. Vrece si potom prehodil cez rameno, pod pazuchu si vložil biednu lekárničku s najnutnejšími liekmi a do druhej ruky uchopil súdok s čerstvou vodou. Rýchlo za sebou zabuchol dvere domca a ponáhľal sa späť do prístavu.
Novoprišelci stáli v dvore hneď vedľa prístavu, vystavení neúprosnému slnku. Podobali sa zvieratám v cirkuse, ktoré si prišli obzrieť diváci. Aj teraz sa ich tu zhromaždilo dosť veľa, všetci si prišli "popásť oči" na ľudskom nešťastí a biede.
"Ustúpte!" zvolal kňaz a s vrecom na ramene sa predieral pomedzi nich, aby čím skôr mohol poslúžiť ovečkám. Zrazu sa pred ním zosunul na zem muž, ktorého brali mdloby. Kňaz ihneď otvoril fľašu s brandy a dal mu napiť. Potom rad, za radom, rozdával vyčerpaným ľuďom nakrojené citróny, deťom sušienky, núkal ich vodou zo súdka a poniektorým, čo si vypýtali, aj tabak.
Svätý Peter Claver, o ktorom sa smelo môže povedať, že bol mučeníkom lásky, sa narodil 26. júna 1580 v španielskom katalánskom mestečku Verdú do oddanej katolíckej rodiny, ktorá bola finančne dobre zabezpečená. Pedro Claver a Isabel Corberó dopriali svojim deťom Juanovi, Petrovi a Isabele šťastné detstvo.
Luxus, v ktorom malý Peter vyrastal, však nezaslepil oči rodičom, ktorí svojmu synovi odmala vštepovali do srdca lásku k Bohu a k blížnym. Zasiate horčičné semienko klíčilo a ako Peter rástol, tak prosperoval v cnostiach a z cesty dokonalosti nevybočil, ale verne po nej kráčal až do svojej blaženej smrti.
Kresťanskí rodičia pobadali vo svojom synovi sklony ku kňazstvu, aj preto sa rozhodli poslať do školy k jezuitom do Barcelony. Tam nadobudol potrebné vzdelanie a 7. augusta 1602 vstúpil do Tovarišstva Ježišovho, kde si ako novic urobil akýsi rozvrh, respektíve plán pre budúcnosť. Chcel sa stať kňazom podľa Srdca Ježišovho.
Roky noviciátu strávil v Taragone na ostrove Mallorka, kde konal službu vrátnika blahoslavený Alfonz Rodriguez. Tento Bohom omilostený brat upútal svojimi vzácnymi cnosťami mladého Clavera a začal ho nasledovať. Takto, kráčajúc v jeho stopách, veľmi rýchlo prospieval v zbožnosti, zriekania sa a horlivo plnil rehoľné povinnosti.
Po zložení sľubu zatúžil nasledovať príklad svätého Františka Xaverského a odcestovať do Západnej Indie, aby tamojším pohanom zvestoval Ježiša Krista. Jeho predstavení sa však uzniesli, že je nutné trochu vyčkať, aby tak nadobudli istotu, že je Peter skutočne vhodný adept na vykonávanie misií medzi pohanmi. Takto uplynulo niekoľko rokov, kým dostal vytúžené povolenie vycestovať, počas ktorých neustále prosil predstavených, aby mu dali k tomu povolenie.
Napokon nadišiel - pre Petra Clavera - vzácny okamih. V rukách držal list s písomným povolením stať sa misionárom v ďalekom svete. S úctou list pobozkal a uschovával si ho až do konca svojej pozemskej púte.
Dvadsaťdeväťročný jezuita si okamžite zbalil len tie najnutnejšie veci a bez toho, aby sa rozlúčil s rodičmi, ani nečakajúc až bude vysvätený za kňaza, nastúpil 10. apríla 1610 v sevillskom prístave na loď. Svoju misiu začal už na palube, kázal Božie slovo, obsluhoval chorých a touto milosrdnou láskou a tiež príkladnou zbožnosťou si získal u posádky aj cestujúcich takú úctu, že sa ani "ostrieľaný morský vlk" neodvážil povedať pred ním čo len jedno nepočestné slovko. Všetci ho považovali za anjela.
Po dlhej a šťastnej plavbe pristála loď v Západnej Indii. Peter sa ubytoval v jezuitskom dome v Santa Fé, kde vykonával služby rehoľníka a dovzdelával sa v teológii a dovŕšil rehoľou predpísaný tretí skúšobný rok. Potom odišiel v roku 1615 do prístavného mesta Kartagena.
Mesto Kartagena bolo v tom čase obrovským trhoviskom černošských otrokov. Podnebie bolo nadmerne nezdravé; obyvatelia museli najmä počas leta bojovať s neznesiteľnými horúčavami, a tiež so žltou zimnicou. Otrokom, ktorých tam priviezli, bolo síce dovolené stať sa kresťanmi, ale títo úbožiaci boli zvyčajne dávaní do starostlivosti misionárom až vtedy, keď pre svoje škaredé choroby nemohli vykonávať ťažké práce pre otrokárov.
A hoci boli otroci, stále zostali divosi, misionári museli premáhať ich poverčivosť, zmyselnosť a zúfalosť z otroctva. K tomu bola potrebná hrdinská láska. Preto sa Peter Claver rozhodol z lásky k Bohu zasvätiť svoj život večnému i časnému blahu týchto úbožiakov a k svojim štyrom rehoľným sľubom si dobrovoľne dal aj piaty, že bude až do smrti otrokom čiernych otrokov. Túto ťažkú úlohu plnil verne štyridsať rokov.
Svoju prácu začal v biednom jezuitskom dome, kde mu bol veľkým príkladom otec Alfonz zo Sandovalu. Peter svojho učiteľa čoskoro prevýšil a v roku 1616 bol vysvätený za kňaza.
Aby mohol čo najlepšie slúžiť, zaobstaral si tlmočníkov, s pomocou ktorých sa mohol dohovoriť s černošskými úbožiakmi. Keď sa dozvedel, že k brehu dorazila nová loď s černochmi, v očiach mu zaiskrila radosť, bledá tvár nabrala farbu a na kolenách ďakoval Bohu za prácu, ktorá ho čakala. Potom sa ponáhľal do prístavu a aby si hneď získal dôveru novoprichádzajúcich otrokov, po ceste k lodi si vkladal do pripraveného vreca citróny, tabak, pálenku, chlieb. S úsmevom hovorieval: "Potrebujeme udice, aby sme ich chytili."
So zásobami na občerstvenie vstúpil na palubu, rozdával pokrmy i nápoje, pokrstil deti, ktoré sa narodili počas plavby, umýval rany chorým, dal im lieky a objímal ich ako svojich bratov. A hneď ich začal učiť náboženstvo a pripravovať na svätý krst. Zdraví otroci vyšli z lode sami, chorých vynášal svätý jezuita na svojich ramenách do pridelených domov.
Každý deň prichádzal do väzenia, v ktorom sa nezriedka nachádzalo niekoľko stoviek čiernych otrokov. Vzduch v celách bol presýtený ich upotenými telami. Claver sa neštítil týchto odporných priestorov, ani nedbal na zlý pach, vždy k väzňom vstúpil s veselou tvárou.
Misionárska láska, ktorú svätý kňaz preukazoval ohyzdným a belochmi opovrhovaným čiernym otrokom, vzbudzovala úžas. S palicou v ruke, hompáľajúcim krížom na krku a vrecom na chrbte chodil za nimi a s dojímavou pokorou a oddanosťou im slúžil. Nikdy nezabudol na chorých, umýval ich voňavou vodou, aby tak zamedzil ďalším infekciám, posilňoval ich vínom, dal im najesť a potom im poslúžil sviatosťami.
Zdravých zvolával v zasvätené dni na veľký dvor, kde si postavil oltár, ženy rozdelil na ľavú stranu, mužov na pravú, vyučoval ich pravdy a povinnosti viery, spovedal ich, slúžil svätú omšu a podával sväté prijímanie.
Vyhľadával každú vhodnú príležitosť, aby ich mravne povzniesol. Utešoval ich, otcovsky im dohováral, aby boli obozretní najmä v tanci, ktorý černosi vášnivo milovali. Zvlášť im kládol na srdce, aby sa nerúhali a neopíjali, ale ako pokrstení žili ako zbožní kresťania. Vštepoval im lásku k nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi a ošklivosť pred hriechmi.
Počas pôstu im bol k dispozícii do neskorej noci, aby sa mohli vyspovedať. Stalo sa, že vyčerpaním niekedy upadol do mdlôb, ale rýchlo sa zotavil a pokračoval v tejto práci. Keď sa potom vrátil do svojho príbytku, až do svitania sa modlil za spásu svojich chránencov a rozjímal o Božských veciach.
Všetky myšlienky a snahy neúnavného kňaza Petra smerovali k náboženskému vzdelaniu, mravnému povzneseniu a večnej spáse čiernych otrokov.
Ale staral sa aj o ich vonkajší prospech. Keď bol černoch práceschopný, dostával od svojho pána aspoň najnutnejšie veci pre život, no len čo podľahol chorobe a stal sa nepracujúcim, bol nemilosrdne ponechaný na zahynutie. Rovnako dopadli zostarnutí otroci a siroty po zomrelých. Claver bol pre všetkých týchto ľudí v Kartagene ochrancom a dobrotivým otcom.
Každý deň im v koši prinášal pokrmy a neraz aj za cenu, že si sám musel odtrhnúť od úst. Nehanbil sa ani žobrať a potom im rozdával vyzbierané almužny. Zastával sa utláčaných otrokov, z vlastného vrecka vynahrádzal škodu, ktorú spôsobili a svojou horlivou láskou zachránil nejedného černocha od zúfalstva, pričom mnoho otrokov vykúpil a dal im slobodu.
Za túto nadľudskú obetavosť musel znášať mnohé protivenstvá od lakomých pánov, ktorí nechceli púšťať svojich otrokov na svätú omšu a stalo sa, že bol za svoje dobrodenie trýznený aj od samotných surových otrokov. Žiadne príkorie ani nevďak však neumenšili jeho lásku, aj preto mal v Kartagene povesť svätého muža.
V roku 1650 sa medzi otrokmi rozšíril mor. Vtedy sa svätému jezuitovi otvorilo nové pole pre jeho obetavú lásku k blížnym. Vo dne, v noci pracoval na spáse duší, ošetroval chorých, od ktorých sa každý odvracal, modlil sa a kajal, aby odvrátil Božiu metlu od ľudí, až napokon sám ochorel. Ale Boh ho zachránil, aby mohol slúžiť mestu a otrokom, hoci mu odvtedy zostala trasľavosť údov a nebol schopný používať svoje ruky i nohy.
Jeden černoch ho obliekal, kŕmil ho a vodil ho do chrámu. Tiež ho sprevádzal k návštevám chorých, aby ich utešil a poučil. Pretože nemohol voľne chodiť do chrámu, spovedal sa a prijímal sväté prijímanie vo svojom príbytku. Napokon už ani nemohol spať a tak celé noci trávil v modlitbách a svätom rozjímaní.
Slabnúci horlivý Boží sluha už neprestajne hovoril o smrti. 6. septembra 1654 sa nechal sedemdesiatštyriročný Peter Claver odviesť do chrámu, kde prijal sviatosti. Keď sa vrátil domov, začala ním drgľovať zimnica, ktorá neprestala až do 8. septembra a vo sviatok narodenia Panny Márie odovzdal svätou smrťou svoju dušu Pánovi.
"Svätec zomrel!" volali na uliciach smutné deti, len čo sa mestom rozletela správa o jeho smrti. Nastal zhon a virvar, ľudia, a zvlášť čierni otroci sa hneď zbiehali do izbičky, kde skonal, aby si vzali niečo na pamiatku, takže bola zanedlho takmer vydrancovaná.
Boh oslávil svojho služobníka nielen počas života, ale i po smrti mnohými zázrakmi, preto ho pápež Pius IX. vyhlásil 30. septembra 1851 za blahoslaveného, pápež Lev XIII. ho v roku 1888 vyhlásil za svätého a v roku 1896 za patróna misií medzi čiernymi národmi.
Milosrdný Bože, ktorý si chcel spojiť národy černochov skrze kázne a zázraky svätého Petra Clavera so svojou svätou cirkvou, dopraj nám na jeho príhovor, aby sme nasledovali príkladné cnosti toho, ktorého slávne zásluhy zvelebujeme a zaslúžili si dosiahnuť večnú slávu. O to ťa prosíme skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.
0 Comments