25.3.26
Svätá Mária Alfonsina Danil Ghattas
Uprostred starobylých kameňov Svätej zeme, v uličkách poznačených storočiami viery a konfliktov, rozkvitlo semienko tichej a premieňajúcej nádeje. Svätá Mária Alfonsina Danil Ghattas, dcéra Jeruzalema z 19. storočia, žila svätosť, ktorá nevyhľadávala kazateľnice ani paláce, ale pokorne sa usadila medzi najjednoduchšími ľuďmi. Jej príbeh je dôkazom toho, že aj uprostred náboženského a politického napätia je možné pestovať pokoj a lásku prostredníctvom služby a viery.
Mária Alfonsina cítila volanie k zasvätenému životu už od útleho veku. Po rokoch strávených ako sestra vo francúzskej kongregácii svätého Jozefa od Zjavenia, začala mať vízie Panny Márie, ktoré ju inšpirovali k založeniu katolíckej kongregácie, zloženej z miestnych žien, zakorenenej v mariánskej spiritualite a službe vlastnému ľudu. Tak sa v roku 1880 zrodila Kongregácia sestier Najsvätejšieho ruženca v Jeruzaleme – prvá a jediná domáca katolícka rehoľná kongregácia vo Svätej zemi.
Boh požehnal dobre situovanú arabsko-kresťanskú rodinu Danil Ghattas, žijúcu v Jeruzaleme, dokopy devätnástimi deťmi. Aj 4. októbra 1843 sa všetci v dome radovali, narodilo sa dievčatko, ktoré pomenovali Maryam Soultaneh Danil Ghattas. Rodičia vštepovali svojim deťom kresťanskú výchovu, preto niet divu, že štrnásťročná Maryam Sultaneh nasledovala volanie Pána Ježiša a vstúpila k sestrám svätého Jozefa.
Na obliečke, ktorá sa konala v kostole Svätého Hrobu v roku 1860, prijala meno Mária Alfonsina, a o dva roky neskôr zložila na rovnakom mieste devätnásťročná sestra svoje prvé sľuby. Plná nadšenia hneď začala vyučovať dievčatá vo farskej škole v Jeruzaleme katechizmus. Svojím prístupom, dobrosrdečnosťou a láskou k Panne Márii získavala tieto mladé žiačky, ktoré potom v húfoch vstupovali do mariánskej kongregácie, ktorú sama založila.
Po niekoľkých rokoch požehnaného pôsobenia prešla sestra Alfonsina do Betlehema, kde pôsobila v rovnakej funkcii - ako učiteľka a vychovávateľka. A práve tam začali pre tridsaťročnú rehoľníčku nečakané zázračné udalosti.
Keď sa veľká ctiteľka Panny Márie, sestra Alfonsina, modlila 6. januára 1874 ruženec, prvýkrát sa jej zjavila Kráľovná ruženca, ktorú videla v jasnom svetle stáť so široko roztiahnutými pažami. V rukách držala ruženec, visiaci až k jej nohám, a hlavu mala obklopenú pätnástimi hviezdami. Toto videnie zanechalo v sestre neopísateľný pokoj a živú túžbu úplne sa obetovať Bohu za duše.
Presne o rok neskôr sa 6. januára 1875 Alfonsina modlila v Jaskyni narodenia Pána Ježiša v Betleheme, keď sa jej Panna Mária znovu zjavila a zaplavila ju jasným svetlom: "Jeden lúč vychádzajúci z Panny Márie ma prenikol a zranil ma jej láskou." Odvtedy sprevádzala Alfonsinu nádherná hviezda, ktorá žiarila raz slabšie, inokedy silnejšie, vzďaľovala sa, či približovala a uprostred nej vždy videla Pannu Máriu, podobne ako Anna Mária Taigi v Ríme, ktorá o sto rokov skôr spoznávala po dobu štyridsaťsedem rokov v žiarivom slnku milostí prítomné i budúce veci.
Alfonsine sa v ten istý večer ukázala Božia Matka obklopená radostným zástupom dievčat, nad ktorými sa žiarivými písmenami skvel nápis - Kongregácia ruženca.
V priebehu roka nasledovali ďalšie videnia, v ktorých rehoľníčka videla budúci kláštor ružencových sestier, ako aj sestry, ktoré v ňom žili. Ružencová Kráľovná jej detailne opísala denný program a pravidlá kongregácie. A keď Alfonsina stále váhala so založením, Panna Mária ju posmelila a povzbudila tak, že sa jej ľahko dotkla svojím ružencom a povedala: "Ruženec je tvojím príkladom. Dôveruj môjmu milosrdenstvu a dobrote všemohúceho Boha."
Aj od svätej sestry Mariam z Ibillinu sa jej dostalo povzbudenia: "Daj sa do diela, Boh to chce, podarí sa to." Určite nebolo ľahké mať odvahu k založeniu kongregácie, Ježišova Matka však vypočula jej modlitby a poslala jej schopnú pomocníčku, jej rodnú sestru Hanneh, a veľmi múdreho kňaza a duchovného vodcu Josepha Tannusa z Nazareta.
Pretože sestra Alfonsina patrila celých dvadsať rokov k sestrám svätého Jozefa, potrebovala od pápeža dišpenz, aby mohla vystúpiť z rádu a následne sa mohla stať členkou kongregácie. Pápež Lev XIII. jej v roku 1880 udelil povolenie, a mohla sa tak pripojiť k piatim palestínskym dievčatám, žijúcim v malom prenajatom byte, chudobným, ale šťastným prvým členkám kongregácie.
O päť rokov neskôr zložila 7. marca 1885 pred jeruzalemským patriarchom spolu s ďalšími novickami rehoľné sľuby. Vedenie mladej kongregácie bolo už v iných rukách, a otec Tannus bol jediný, kto vedel, že skutočnou zakladateľkou jej tichá rehoľníčka Alfonsina. Mal ju vo veľkej úcte a často ju prosil, aby si zapisovala svoje videnia a svoje zážitky.
Sestra Alfonsina pôsobila v Kongregácii sestier posvätného ruženca štyridsaťdva rokov a počas sa nich prejavovala nielen ako mystička, ale pamätali si ju aj ako tú, "ktorá nikdy nepustila z ruky ruženec". Nikdy nereptala, keď ju prekladali z miesta na miesto, aby založila nový kláštor a školu na výchovu arabskej mládeže či už vo Svätej zemi, alebo v jordánskom meste Salt, kde sa starala aj o beduínov.
Hneď niekoľko mesiacov po zložení sľubov boli mladé sestry posielané vo dvojiciach do okolia. Aj Alfonsina sa vydala s jednou sestrou a svojím duchovným vodcom otcom Tannusom do Jaffy v Galilei. Jej prvý kláštor a prvá škola sa skladali z dvoch provizórnych miestností, z ktorých sa vo väčšej učilo 35 dievčat a menšia sa využívala ako spálňa pre sestry. Túto stiesnenú situáciu znášali obe sestry takmer rok, pokým im predstavená klarisiek z Nazareta nedarovala trochu peňazí, vďaka ktorým si mohli zariadiť ďalšie dve izby.
Štyri dni pred posvätením sa stalo čosi, čo vyvolalo pozornosť verejnosti - stal sa zázrak, o ktorom sú zachované presné výpovede očitých svedkov. 14. apríla 1886 pomáhala dvanásťročná pravoslávna dievčina Nousseira Habiba el'Issa, pri čistení kamennej dlažby v prístavbe sesterského domu. Keď naberala vodu zo studne, hlbokej 8 metrov a nešťastne do nej spadla. Druhá sestra, ktorá s ňou pracovala, Katarína, kričala hlasno o pomoc, ale až po desiatich minútach prišli muži s lanom a spustili ho do studne.
Nousseira sa dvakrát vynorila nad hladinu, ale bola už v bezvedomí a nedokázala sa chytiť lana. Zbehnutí obyvatelia obce začali krikom obviňovať z toho nešťastia sestry. Príbuzní dievčaťa si zo zúfalstva roztrhli šaty a rehoľníčkam stanovili cenu krvi, ktorú mali zaplatiť, než opustia obec. Sestra Alfonsina, nevšímajúcich si ich nadávok, ktorým sa vôbec nebránila, odbehla s niekoľkými deťmi do kostola a pred Najsvätejšou sviatosťou sa s nimi modlila ruženec. Po modlitbe sa vrátila na miesto nešťastia s ružencom v ruke.
Keď ju zbadal jeden rozhnevaný Arab, oboril sa na ňu: "Nech ťa spáli ten tvoj ruženec a Zdravasy!" a silno ju udrel, až spadla na zem. Keď vstala, predrala sa pomedzi ľudí a hodila svoj ruženec do studne s hlasným zvolaním: "Kráľovná ruženca, zachráň toto dieťa a pomôž nám v tejto našej veľkej núdzi!"
Okolostojaci sa smiali: "Tu už tvoja Madona nepomôže. Dievča sa utopilo, je už hodinu na dne studne." Sestru Alfonsinu ich posmech neodradil, znovu odišla s deťmi do kostola, kde pokračovali v modlitbe ruženca.
Sestra Katarína, ktorá zostala pri studni, medzitým spustila vedro až na dno a lano sa náhle pohlo. S pomocou silného Araba začala vedro vyťahovať a na úžas všetkých prítomných sa nad hladinou ukázala hlava a potom aj celá Nousseira, ktorá stála vo vedre s ružencom okolo krku. A potom, ako keby sa nič nestalo, objala svoju učiteľku a rozprávala: "Keď som bola vo vode, cítila som, ako na mňa spadol žiarivý ruženec a ovinul sa mi okolo krku a ruky. Studňa bola plná svetla. Vo vode som sa cítila dobre, ako na pohovke. Potom som videla pri otvore studne mnoho ľudí a nejaký hlas na mňa zavolal: ,Chyť sa lana!' Chytila som sa a som vonku celá a zdravá."
Sestra Katarína sa hneď rozbehla do kostola a povedala modliacej sa Alfonsine o zázračnej záchrane dievčaťa. Sestra Alfonsina vyšla z kostola, naradostená Nousseira jej išla v ústrety a hovorila: "To, čo som videla v studni ožiarené ružencom, ma naplnilo šťastím. Je mi ľúto, že ste ma tak rýchlo vytiahli."
Účinky zázraku nedali na seba dlho čakať. Nousseira aj so svojimi rodičmi prešlo z pravoslávia na katolícku vieru a tiež evanjelická učiteľka, jej žiačky a väčšina matiek. Protestantská škola zívala prázdnotou, museli ju zatvoriť, zato triedy sestier boli preplnené. Nousseira sa potom denne modlila so sestrami ruženec a aj po rokoch vďačne rozprávala o svojej zázračnej záchrane.
V roku 1893 sa sestra Alfosina s jednou spolusestrou presťahovala v júni do Betlehema, kde na prianie svojho duchovného vodcu založila dievčenský sirotinec so školou a dielňou. Tam, vo veľmi ťažkých podmienkach, zastávala úrad predstavenej pätnásť rokov. Počet nezamestnaných dievčat stále rástol, preto sa takmer každý rok museli sťahovať do väčšieho domu, no ich chudoba sa nezmenila.
Aj preto im krátko pred sviatkom svätého Jozefa v roku 1904 došli všetky zásoby a vo svojej núdzi sa začali modliť k svätému pestúnovi. A hoci prešiel deviaty deň a pomoc stále neprichádzala, matka Alfonsina všetky nabádala k ešte väčšej dôvere: "Len sa modlite k svätému Jozefovi, on nás nikdy neopustí." Vonku bolo nevľúdne počasie, padal taký silný lejak, že sa krajina ponorila do tmy. Vtedy sa pred dverami objavil cudzinec, mierne si nadvihol bremeno na chrbte a s priateľským úsmevom povedal: "To je pre vaše siroty."
Prekvapené sestry pozvali neznámeho muža dnu. Jeho plášť bol plný ovocia a zeleniny. Zvláštne bolo to, že jeho plášť bol celkom suchý, rovnako aj jeho oblečenie. A keď sa ho vypytovali, kto ho k nim poslal, cudzinec odpovedal: "Neviem."
Sestry odniesli suroviny, ktoré im mlčanlivý neznámy muž priniesol, do kuchyne a vtedy si jedna sestra Františka všimla, že cudzincov plášť je neobyčajne krásny, nový a nepokrčený, pričom na ňom nebola jediná škvrna, lebo ovocie aj zelenina boli čisto umyté.
Matka Alfonsina stála mlčky pri neznámom, celkom ponorená do zjavu vysokého, štíhleho muža s jasnými črtami, nádhernými dobrotivými očami, žiarivou tvárou a čistým odevom, pretkaným modrými prúžkami a blankytným pásom. Keď potom sestra Františka vrátila cudzincovi plášť, neobliekol si ho, iba si ho prehodil cez plece a na otázku, čo sú mu sestry dlžné, skromne odvetil: "Nič, ďakujem." Potom zdvorilo pozdravil a zmizol v nočnej tme. Len čo sa za ním zatvorili dvere, užasnuté sestry sa zhodli: "To bol svätý Jozef!"
Že to bol naozaj svätý pestún sa potvrdilo, keď na druhý deň telefonovali všetkým svojim dobrodincom, aby zistili, či im niekto poslal výborné ovocie a zeleninu. Nikto z nich to však nebol. Sestry jedli so svojimi zverenkyňami darované plody celý týždeň a matka Alfonsina im pritom s úsmevom opakovala: "Jedzte z plodov raja, ktoré nám priniesol svätý Jozef." Sestra Františka potvrdila, že v ovocí našla svetlozelený plod sladkej chuti, aký v Palestíne nepoznali a nikdy predtým, ani potom, ho nevidela.
Podivuhodnú pomoc našla matka Alfosina aj u Kráľovnej posvätného ruženca. Raz bola navštíviť slepú Hannu Issu el Kattan, bývajúcu v susedstve a pohnutá súcitom k slepej poprosila o pohár vody, do ktorého ponorila svoj ruženec. Potom niekoľkými kvapkami pokropila oči tejto ženy, ktorej lekári už nedokázali pomôcť, a so všetkými prítomnými sa modlila pätnásťkrát Zdravas‘ Mária. Slepá žena bola o niekoľko dní uzdravená a bez pomoci druhých sama išla do kostola, aby sa poďakovala Bohu.
Ďalší zázračný prípad sa stal, keď raz zavolali ružencové sestry k mužovi, ktorý bol nakazený týfusom. Ale Gabrîl Dabdoûb krátko po ich príchode zomrel a príbuzní spustili po orientálnom zvyku hlasný nárek. Matka Alfonzina ich začala povzbudzovať, aby dôverovali Ježišovi a Kráľovnej ruženca. Poprosila o pohár vody, ponorila do nej svoj ruženec a niekoľkými kvapkami pokropila pery zosnulého. Gabrîl ich prehltol a uzdravený si hneď pýtal jedlo. Takto sa medzi ľuďmi šírila úcta a láska nielen ku Kráľovnej posvätného ruženca, ale aj k samotnej modlitbe ruženca.
Po desiatkach rokov práce a pastorácie povolali v roku 1909 matku Alfonsinu späť do materského domu v Jeruzaleme, kde potom pôsobila osem rokov po boku svojej sestry Hanneh, generálnej predstavenej a pomáhala jej radami pri vedení spoločnosti. Vtedy 66-ročná Alfonsina zručne ukrývala svoje mimoriadne dary a cnosti, iba občas skromne utrúsila pred spolusestrami, čím ju dávno predtým poverila Ružencová Kráľovná: "Pannu Máriu by veľmi potešilo, keby sme sa v kláštore ustavične modlili ruženec." Pretože takej prosbe nebolo možné vyhovieť, Alfonsina sa o to viac snažila pôsobiť svojím dobrým príkladom.
Vedená poslušnosťou, použila sedemdesiatštyriročná Alfonsina všetky sily, aby v roku 1917 zriadila ďalší dom pre siroty v Ain Karim, rodisku svätého Jána Krstiteľa, vo vidieckom dome vlastnej rodiny Danil Ghatta, kde ako dieťa prežívala šťastné prázdniny. Práve v tomto dome potom o desať rokov neskôr, 25. marca 1927 zomrela.
V ten deň splnila Panna Mária svoj sľub: "Keď splníš Božiu vôľu a moju vôľu a až urobíš všetko tak, ako si to videla a ako som ti nariadila, potom budeš môcť ísť so mnou." Matka Alfonsina Danil Ghattas sa práve modlila štvrtý desiatok slávnostného ruženca, keď vo veku 84 rokov odovzdala svoju dušu Pánovi. Jej posledné slová boli: "... pros za nás teraz i v hodinu smrti našej."
Po jej smrti objavila jej sestra Hanneh dva, ručne písané zošity o všetkých jej vzácnych videniach, ktoré z poslušnosti zapisovala. Keď sa o tom dozvedeli ružencové sestry, poniektoré nechceli uveriť, že táto nenápadná sestra bola tak mimoriadne omilostená a dušou spoločenstva. Ale uznávali, že: "Bola svätá. Ako dôkaz stačí už len to, že nás znášala a nikdy nám ani slovom neprotirečila, nikdy sa na nás nesťažovala a nehovorila o nás zle pred druhými. Na to ani nemala čas, pretože sa ustavične modlila ruženec."
Mária Alfonsina Danil Ghattas bola blahorečená 22. novembra 2009 v kostole Zvestovania Panny Márie v Nazarete a pápež František ju 17. mája 2015 vyhlásil za svätú. Jej liturgická spomienka sa slávi 25. marca.
Žiadne komentáre: