23.3.26
Svätý Turibius Alfonz de Mongrovejo
Každý rok si 23. marca Cirkev pripomína sviatok španielskeho arcibiskupa a veľkého misionára v Peru, neúnavného evanjelizátora domorodých obyvateľov a ochrancu ich práv.
Svätý Turibius Alfonz de Mongrovejo sa narodil 26. novembra 1538 v Mayorze, ležiacej v provincii León do šľachtickej rodiny, kde našiel ideálne podmienky pre vzdelanie. On si vybral právo, ktoré vyštudoval na univerzitách v Salamance a Valladolidu a veľmi rýchlo sa stal úspešným právnikom.
Bol dokonca taký dobrý, že ho kráľ Filip II. menoval v roku 1573 za vrchného sudcu pri inkvizičnom súde v Granade napriek tomu, že Turibius nebol kňazom. A to bolo čo bolo čosi nevídané. 35-ročný sudca si však dokázal získať priazeň a dôveru panovníka, ktorý ho nestrácal z dohľadu.
Prejavilo sa to aj v roku 1579, keď došiel k záveru, že práve vynikajúci mladý právnik Turibius bude vhodným kandidátom na uprázdnenú arcibiskupskú stolicu v peruánskej Lime. Toto miestokráľovstvo v Peru bolo v tom čase španielskou kolóniou a o všetkých jeho záležitostiach teda rozhodoval španielsky kráľ. On dosadil za zomrelého prvého limského arcibiskupa Jéronima de Loayzu Gonzáleza, Diega Goméza de Lamadridu, ale pápež Gregor XIII. ho nepotvrdil v úrade a bolo teda treba hľadať iného.
Nový kandidát mal byť podľa Filipa II. muž, ktorému môže dôverovať, a ktorý nebude hľadieť na svoje potreby, ale bude spravodlivý, dobrý a pôjde mu o duše Indiánov. Voľba padla na vrchného sudcu inkvizičného súdu a to, že Turibius nie je kňazom, nebolo prekážkou, v tých časoch nebolo nič nezvyčajné, že cirkevný úrad zastáva neposvätená osoba. Ale teraz to bolo iné, v Lime sa nemohol stať arcibiskupom laik, ale iba muž, ktorý prijal kňazské svätenie.
Turibius však o tom nechcel ani počuť, chcel žiť doterajším životom v službe Cirkvi. Filip II. sa ale rozhodol inak a vyrozumel pápeža Gregora XIII. o svojom úmysle a požiadal ho, aby mu vyhovel. Stalo sa. Pápež v marci 1579 vládcovi vyhovel a menoval Turibia arcibiskupom limskej arcidiecézy. Napokon, po dlhých hodinách, strávených pred svätostánkom, súhlasil aj samotný Turibius. Od pápeža dostal dišpenz k skrátenej príprave na kňazstvo, ktorá prebehla v Seville a hneď budúci rok mohol v septembri odplávať s vyholenou tonzúrou a arcibiskupskou mitrou do svojho zaoceánskeho sídla. Na peruánsku zem vstúpil na jar 1581.
Tam pochopil, že ho čaká veľa práce, bude musieť veľa vecí zmeniť, aby mohol meniť okolie, musí najprv zmeniť sám seba. "Musím byť prísnejší na seba samého a vykročiť k svätosti," tieto slová možno evokujú, že sa musel celkom zmeniť, ale nie je to tak. Odmala formovaný náboženskou atmosférou domova aj katolíckej vlasti, mal v sebe zakódovanú hlbokú vieru, aplikovanú skutkami milosrdenstva, pokánia a osobným vzťahom s Bohom. V Lime však zistil, že musí zájsť do väčšej hĺbky, a začal sa ešte viac modliť a umŕtvovať.
Turibius si domorodcov hneď obľúbil. Naučil sa miestne dialekty, aby sa s nimi mohol dorozumievať ich rodným jazykom a už v roku 1584 nechal vydať katechizmus v indiánskych jazykoch. Najviac na srdci mu ležala ich spása duší a pozemské dobro, preto vzal utláčaných domorodcov pod svoju ochranu. Indiáni vycítili jeho lásku a vďačne a štedro mu ju opätovali. Neraz sa stalo, že ich ubytoval priamo vo svojej rezidencii, aby ich takto chránil pred hroziacim nebezpečenstvom španielskych agresorov.
Získal si ich srdcia, získal ich pre Krista. Odhaduje sa, že pokrstil a birmoval vyše pol milióna pôvodných obyvateľov. Ale jeho konanie sa nepáčilo koloniálnej aristokratickej vrstve, ktorá v arcibiskupovom vystupovaní videla zásah do svojich práv. Niekdajší sudca však dbal iba o spravodlivosť a tá sa domorodcom nedostávala. Vystupovali proti nemu nielen gubernátori, ale aj miestokráľ, no ani tak Turibia nezastrašili a ďalej šíril Božie kráľovstvo v srdciach maličkých.
Ako arcibiskup mal na starosti aj chod svojej arcidiecézy, v ktorej bol rovnako činorodý. Zvolal dvanásť diecéznych synod, na ktorých boli prijaté zásady pre cirkevnú správu na americkom kontinente. Veľký dôraz kládol na svätosť svojich kňazov kvôli nim samotným, ale tiež preto, aby boli vierohodnými zvestovateľmi evanjelia. Okrem toho založil prvý kňazský seminár na kontinente a klerici, ktorí v ňom boli formovaní, museli bez problémov zvládnuť miestne dialekty, ktoré museli ovládať aj rehoľníci, prichádzajúci do Limy.
Otec Turibius postavil množstvo kostolov, kláštorov a škôl, zakladal aj nemocnice a útulky a keď sa v zemi rozšíril mor, usporiadal na jeho odvrátenie kajúcu procesiu, na ktorej čele išiel bosý. Samozrejme, veľa sa modlil a konal veľa kajúcnych skutkov.
Osobne sa staral o chorých a tým, ktorí v tej dobe prišiel o majetok, rozdal svoj. A veľmi rád vizitoval celú svoju rozsiahlu arcidiecézu. Kvôli týmto návštevám prechádzal nehostinnými oblasťami bez ciest, cez pralesy, divoké rieky i neschodné Andy pešky, alebo na koni či oslovi. Takéto vizitácie vykonal trikrát. Prvá "kontrola" trvala sedem rokov, druhá päť a tretia tri roky. A všade kam prišiel, mal slová povzbudenia, keď už hmotne či duchovne nepomáhal všetkým, ktorí to potrebovali. Turibius vlastne štvrťstoročia vykonával službu na koni.
Pri poslednej vizitačnej ceste, na ktorú sa vybral v roku 1606 v regióne Saña ochorel. Došiel ešte do údolia Pascasmayo do chatrče jedeného indiánskeho katechéta a tam, obklopený svojimi milovanými Indiánmi, sa pripravil na svoju poslednú cestu, na ktorú sa odobral 23. marca 1606, na Zelený štvrtok, so slovami: "Pane, do tvojich rúk porúčam svojho ducha."
V roku 1679 prehlásil pápež Inocent XI. Turibia z Mongrovejo za blahoslaveného a pápež Benedikt XIII. ho v roku 1726 vyhlásil za svätého.
Bože, ktorý si rozmnožil svoju Cirkev apoštolskými prácami a horlivosťou za pravdu svätého biskupa Turibia, daj, aby ľud, ktorý ti je zasvätený, vždy dosahoval nový rast vo viere a svätosti. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý s tebou žije a kraľuje v jednote Ducha Svätého po všetky veky vekov. Amen.
Žiadne komentáre: