12.6.26
Divotvorca svätý Anton Paduánsky
Svätý Anton Paduánsky, ktorého sviatok sa slávi 13. júna, je známy najmä ako patrón stratených vecí, a dodnes je jedným z najobľúbenejších svätých Katolíckej cirkvi.
Jednoduchý a pokorný rehoľník s láskou a nebojácnou odvahou kázal dobrú zvesť. A hoci ho spolubratia považovali za nevzdelaného, stal sa jedným z veľkých kazateľov a teológov svojej doby. Mužom veľkého pokánia a apoštolskej horlivosti, ktorého účinky kázní pri volaní ľudu späť k viere, boli rovnako dôležité ako jeho mierotvornosť a volanie po spravodlivosti.
Fernando Martin de Bulhões, neskôr známy ako Anton Paduánsky či svätý Anton z Padovy, nepochádza z Talianska, a už vôbec nie z Padovy, kde strávil až posledné dva roky krátkeho života. Portugalský šľachtic sa narodil 15. augusta 1195 v Lisabone ako najstarší syn rytiera v službách portugalského kráľa Alfonza I., Martina a jeho manželky Márie.
Pätnásťročný Fernando možno sklamal nádeje svojho otca. Dovtedy navštevoval katedrálnu školu a potom sa vydal v otcových šľapajach rytierstva. On sa však v roku 1210 rozhodol vstúpiť do noviciátu augustiniánov, na ktorého opátstvo, vypínajúce sa nad mestom, tak často hľadel.
Tam ho však navštevovali príbuzní a priatelia, ktorých návštevy neboli iba zdvorilostné, ale často mali za cieľ odhovoriť mladíka od jeho novozačatej cesty. Po dvoch rokoch "mal toho dosť" a požiadal o preloženie. Jeho žiadosti bolo vyhovené a Anton sa vybral na cestu do opátstva svätého Kríža v Coimbre, vyhláseného kultúrneho centra v Portugalsku.
Anton tam strávil osem rokov "zahrabaný v knihách", študoval Sväté písmo, teológiu a iné predmety. Mal neuveriteľnú pamäť, takže sa čoskoro stal vynikajúcim študentom. Keď dovŕšil dvadsaťštyri rokov, bol vysvätený za kňaza a zdalo sa, že má pred sebou veľkú cirkevnú kariéru.
Vtedy však prišli do Coimbry prví bratia svätého Františka z Assisi, ktorého svätosť sa už šírila po celom kontinente. Medzi nimi boli aj niekoľkí misionári, ktorí mali namierené do Maroka. Anton sa s nimi stretával pri udeľovaní almužny a nostalgicky zatúžil po podobnom živote.
Neprešlo veľa dní a mesto sa rozsmútilo. Otrasení obyvatelia so slzami pozerali na mŕtve telá prvých piatich františkánskych mučeníkov z Maroka, ktorých telá pochovali v kráľovskom kostole pri kláštore svätého Kríža. Pri pohľade na ich hrob v mladom kňazovi Fernandezovi celkom dozrela túžba pridať sa k tomuto spoločenstvu. Svoje želanie vyjadril s podmienkou odísť do Maroka a tam kázať o Ježišovi. Hneď na druhý deň si v prítomnosti zarazených augustiniánov obliekol chudobný františkánsky habit a prijal nové meno Anton, podľa slávneho svätého pustovníka.
Niekoľko mesiacov strávil v noviciáte v pustovni Olivais a v jeseni 1220 odcestoval loďou do Maroka. Anton sa týmto chcel bezvýhradne darovať Bohu, ale Prozreteľnosť mala svoje plány. Len čo loď zakotvila pri pobreží Afriky, Anton ochorel na maláriu a celú zimu zápasil v horúčkach o život. Počas tohto "boja" pochopil, že si v mene služby Bohu presadzuje svoju vlastnú vôľu a najlepšie bude, ak sa vráti domov a znovu začne pokorne hľadať, čo má robiť. Loď, na ktorej sa vracal späť však búrka zaniesla k brehu Sicílie. Anton vtedy ešte netušil, že svoj domov už nikdy neuvidí...
Na Sicílii sa od bratov dozvedel, že svätý František zvolal na Turíce v roku 1221 do Assisi kapitulu všetkých menších bratov. Zúčastnil sa jej aj Anton, celkom neznámy brat, ktorého si však v závere všimol provinciál zo severu Talianska a pozval ho, aby slúžil ako kňaz malej skupine pustovníkov na Montepaolo.
Anton si myslel, že v tomto kútiku zostane v hlbokej modlitbe až do smrti, no Prozreteľnosť opäť zapracovala. Počas kňazskej vysviacky jedného brata vo Forli z nejakej príčiny chýbal kazateľ. Nepríjemnú situáciu vyriešili tým, že vyzvali ku kázaniu kňaza Antona. Hoci nebol pripravený, jeho slová ohromili bratov a objavili v ňom učenca a obdarovaného kazateľa, a hneď ho vybrali medzi putujúcich kazateľov. O čosi neskôr mu dokonca napísal sám svätý František, keď ho ustanovil za učiteľa menších bratov: "Súhlasím, aby si prednášal bratom posvätnú teológiu, len keď pri tejto činnosti nepotlačíš ducha svätej modlitby a zbožnosti, ako to stojí v reholi."
Nasledujúce roky trávil Anton na cestách. Ako kazateľ prešiel celé Taliansko a časť Francúzska, ktoré bolo zmietané náboženskými spormi a bratovražednými vojnami. Kázal chudobným i bohatým, jednoduchým ľuďom aj šľachticom, či prelátom. Raz ho oslavovali, inokedy sa mu vysmiali. Božie slovo hlásal vhod i nevhod, a Pán, podobne ako u apoštolov, potvrdzoval jeho slová zázrakmi a znameniami.
Veľmi známy je jeho zázrak kázania rybám v Rimini. Mešťania sa jeho kázni vysmievali a Anton sa vtedy obrátil k rybám: "Ryby, načúvajte slovu Pána!" Ryby sa zhromaždili pri brehu, vystrčili z vody hlavy a zostali na mieste až kým Anton neukončil svoju kázeň.
Na jeho príhovor uzdravil Boh mnohých chorých, ale najväčšie zázraky sa diali pod vplyvom jeho kázania v ľudských srdciach a potom aj v spovednici. Jeho slová mali taký účinok, že raz sa prišla vyspovedať celá banda lupičov. Mnohí z nich sa potom obrátili na dobrú cestu, o čom jeden z nich neskôr vydal svedectvo.
Po smrti svätého Františka bol Anton v roku 1226 menovaný za provinciála severného Talianska. tridsaťdvaročný kňaz s chatrným zdravím bol v jednom kuse na nohách. Navštevoval komunity bratov, aby ich povzbudil, ale tiež zakladal nové spoločenstvá. Počas pôstu v roku 1228 sa ocitol v Padove, významnom meste plným remesiel a obchodu, s vlastnou univerzitou a armádou, bohatou miestnou šľachtou. Žil sa tam biznis a slávnosti, ale aj strasti.
Anton sa tam rozhodol každý deň kázať a spovedať. O tom, že "nevravel do vetra" svedčí to, že už po prvých kázňach ho počúvalo tridsaťtisíc ľudí. Oduševnený kňaz kázal na námestiach a lúkach, pretože kostoly boli pre také návaly ľudí nedostačujúce. Všetci sa zbiehali vypočuť si Božie slovo a tiež aj preto, aby videli živého svätca.
Jeho kázne boli také populárne, že mnohí vstávali už v noci, aby si zabezpečili miesto. Dokonca sa ich zúčastňoval aj biskup s celým duchovenstvom mesta a podľa historických prameňov jeho pôstne kázne znamenali "znovunastolenie kresťanstva v Padove".
Po vyčerpávajúcej misii sa vážne chorý Anton utiahol do pustovne Camposampiero, kde si v rázsoche starého orecha nechal postaviť úkryt. Tam sa celé dni modlil, čítal Písmo a do svojej cely sa vracal iba preto, aby sa vyspal. Raz ho tam pristihli vo vytržení. Antona obklopila nadprirodzená žiara a v náručí držal Dieťa Ježiša.
Vyčerpanie malo za následok ťažkú chorobu, Anton chcel zomrieť v kláštore v Padove, ale bratia ho napriek jeho protestu previezli do hospicu pri kláštore klarisiek v neďalekom Arcello, kde 13. júna 1231 skonal tridsaťšesťročný so slovami: "Vidím svojho Pána." Jeho telo pochovali v Padove a už o rok neskôr, na Turíce 1232 ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého.
Tradícia úcty k svätému Antonovi sa začala písať hneď po jeho smrti, keď si davy ľudí prišli pozrieť jeho telo a zúčastniť sa jeho pohrebu. Jeho hrob sa okamžite stal miestom mimoriadnej úcty a mnohých zázrakov.
K Tebe sa utiekame, svätý Anton, a prosíme Ťa, vypros nám splnenie nami predkladaných prosieb, pokiaľ to nebude na ujmu alebo zatratenie našej duše. Buď našim Patrónom a ochraňuj nás v tomto pozemskom živote i po našej smrti. Vypros nám čistotu srdca, rozvážnu myseľ, lásku k jednoduchosti a milosť úplnej odovzdanosti do Božej vôle. Pomáhaj nám, aby sme žili zjednotení vo viere, nádeji a láske a všetko vo svojom živote činili na väčšiu česť a slávu Boha podľa tvojho príkladu. Amen.
Žiadne komentáre: