15.6.26
Propagátorka úcty k Najsvätejšiemu Srdcu, svätá Lutgarda z Aywières
Celý mesiac Jún je venovaný úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. 16. júna si spomíname na jednu z prvých propagátoriek tejto úcty, svätú Lutgardu z Aywières, ktorá sa narodila v roku 1182 v belgickom meste Tongres.
Ako dievčatko s jasnými a živými očami rástlo, a vyvíjala sa jej osobnosť, prejavovala pozoruhodnú chuť do nadprirodzeného života a takmer zážitkový pocit Božej prítomnosti, ktorý ale miešala s túžbou po pôžitkoch svetskej márnivosti a ľudských priateľstvách.
Jej otec obchodník, si predstavoval svoju dcéru v sľubnej svetskej budúcnosti, Lutgarda nemala ani dvanásť rokov, keď pre ňu dohodol finančne dobre zabezpečené manželstvo a preto vybral bohaté veno, ktoré starostlivo zhromažďoval. Lenže to sa stratilo na dne mora, keď sa loď, ktorá ho prevážala, potopila a bolo potrebné zhromaždiť nové veno.
V tejto nepríjemnej situácii sa obrátil na svoju manželku, ktorá mala samostatný majetok s prosbou, aby zachránila výnosné manželstvo ich dcéry. Zbožná žena to však odmietla, čiastočne totiž rozpoznala nadprirodzený zámer, visiaci nad dievčaťom. Bola ochotná vzdať sa svojho dedičstva jedine vtedy, ak by bolo potrebné na vstup do kláštora. "Ak chceš vstúpiť do kláštora a chceš sa stať Kristovou nevestou, budeš mať veno. Inak si budeš musieť vziať pastiera kráv," povedala svojej malej dcére.
A tak dvanásťročná Lutgarda vstúpila do benediktínskeho kláštora svätej Kataríny v Saint-Trond ako postulantka. Vzdelávala sa, zúčastňovala sa na dennom režime komunity, no chýbalo jej väčšie nadšenie pre náboženský život. Komunita v tej dobe sa vzdialila od svojej pôvodnej horlivosti a dodržiavania pravidiel. Túto situáciu využil mladý muž, ktorého očarila Lutgardina krása a začal ju v kláštore často navštevovať. Dlhé hodiny trávili v salóne svetskými rozhovormi, a namiesto výčitiek ich v tom začali niekoľkí ďalší v kláštore napodobňovať.
Nevhodnosť Lutgardinho správania však bol signálom, na ktorý čakala Prozreteľnosť, aby definitívne zasiahla do jej života, keď sa jej počas jedného takého stretnutia zjavil sám Ježiš Kristus, upriamil jej užasnutý pohľad na svoj kopijou prebodnutý bol a povedal: "Nehľadaj viac rozkoš z tejto náklonnosti; hľa, tu, navždy, je to, čo by si mala milovať a ako by si mala milovať. Tu, v tejto rane, ti sľubujem najčistejšiu radosť."
Lutgardu zachvátili strach aj láska zároveň. Jej pohľad sa upieral na ranu v Kristovom srdci, prestala vnímať okolie. Preniknutá do hĺbky duše nadprirodzeným svetlom Ježiša cítila, ako sa zrazu túžba po svetskej náklonnosti celkom rozplynula a obrátila sa k svojmu návštevníkovi so slovami: "Choď odo mňa, lebo patrím inej láske."
Jej láska k Ježišovi nabrala úprimnosť. Podstúpila mnoho pokání, veľmi prísne sa postila a väčšinu noci trávila modlitbou. Toto jej konanie však vyvolalo v niektorých sestrách žiarlivosť, takže ju začali špehovať, aby našli dôkazy, že Lutgardu nevedie Boh, ale diabol.
Boh jej prejavil zázračnú priazeň a raz ju uprostred noci mníšky našli naplnenú živým žiarením, vyžarujúcim z jej tela. Zostali celkom ohromené. Inokedy, na sviatok Turíc bola pri speve Veni Creator Spiritus zdvihnutá nad zem, akoby sa vznášala na krídlach neviditeľnej duchovnej sily. Takto jej telo na chvíľu získalo účasť na privilégiách jej ducha, lebo jej duša už dosiahla vysoký stupeň čistoty a spojenia s Bohom.
Lutgarda bola v tom čase schopná aj uzdravovať. Stačilo, že sa len dotkla toho, kto k nej prišiel a drobná choroba sa hneď vytratila. Čoskoro sa chýr o jej uzdravovaní rozšíril a Lutgardu naplno zamestnávala nová práca - liečiť tých, ktorí sa na ňu obracali s prosbou o uzdravenie z drobných neduhov. Rozptyľovalo ju to v jej modlitebnom živote a sťažovala sa Bohu: "Pane, prečo si mi dal takú milosť? Teraz takmer nemám čas byť s tebou sama," a prosila ho, aby jej tú milosť vzal. Potom ho však vzápätí požiadala, aby jej dal inú milosť, niečo lepšie. "Akú milosť teda namiesto nej chceš?" spýtal sa jej Ježiš.
Lutgarda, ako mníška v zbore si myslela, že by bolo vhodné, keby zázračne pochopila latinčinu, aby mohla oddanejšie recitovať žalmy. Momentálne nemala ani potuchy, o čom vlastne modlitba je, hoci sa sa žalm modlila s veľkou vrúcnosťou, nerozumela ani slovo. Boh jej udelil túto priazeň s osvietením, aby si uvedomila, že to nie je to, čo potrebuje a zanedlho sa k nemu opäť obrátila s priznaním, že všetky tieto vznešené intuície jej oddanosti len prekážali.
Ježiš využil túto chvíľu a spýtal sa jej: "Čo teda chceš?" A Lutgarda odvetila: "Pane, chcem tvoje srdce."
"Chceš moje srdce?" spýtal sa jej Pán: "To ja chcem tvoje srdce."
Na čo Lutgarda odpovedala: "Prijmi to, môj milovaný Pane; ale prijmi to tak, aby som skrze lásku tvojho Srdca, úzko spojeného s mojím, mohla vlastniť svoje srdce iba v tebe, aby mohlo navždy zostať v bezpečí pod tvojou ochranou."
Svätica potom prijala od Pána nový život. Ukázal jej svoje prebodnuté Srdce, zdroj všetkej milosti, lásky a rozkoší; a spojil ju so sebou darujúc jej svoje Srdce výmenou za jej. V tej chvíli sa jej božská Láska, ktorá začala priťahovať Lutgardu už od jej detstva, úplne odovzdala. Lutgardino srdce, navždy potvrdené v istote o Ježišovej nekonečnej láske k nej, sa stalo živým plameňom lásky.
Ešte viac zintenzívnila svoj modlitebný život, pokánie a horlivosť v dodržiavaní pravidiel, čo bolo pre ostatné sestry nepochopiteľné, ale po deviatich rokoch jej cnosti premohli zlomyseľnosť mnohých duchov a mníšky si vybrali dvadsaťtriročnú Lutgardu za svoju priorku.
Ona tento úrad považovala za skutočnú katastrofu. Cítila, že ako predstavená nebude schopná naplniť svoje povolanie v kontemplatívnom živote. Preto, keď na seba vzala úlohu predstavenej, jej myšlienky sa obrátili k prísnym cisterciánskym kláštorom, ktoré sa v tom čase hojne vyskytovali v Holandsku.
Obrátila sa so žiadosťou o radu na kazateľa z Liege, Jeana de Lierre, a ten ju nabádal, aby sa vzdala svojho úradu priorky, a benediktínsky kláštor vymenila za nedávno založený kláštor cisteriánov v Aywières, ktorý bol síce založený neďaleko Liege, ale bo premiestnený do Brabantu. Lutgarda to prijala s veľkou neochotou, v Brabante sa rozprávalo po francúzsky a ona tomuto jazyku nerozumela. Ako sa dohovorí s predstavenými a duchovnými vodcami?
Pán však medzitým do toho zasiahol, keď jej povedal: "Je mojou vôľou, aby si išla do Aywières, ak nepôjdeš, nebudem s tebou mať viac nič spoločné."
Lutgarda potom poslušne do svojho nového pôsobiska bez toho, aby sa poradila so svojou komunitou a za múrmi cisterciánskeho kláštora našla to, po čom tak vrúcne túžila.
Svätá Lutgarda prijala počas svojho rehoľného života mnoho mystických milostí. Prostredníctvom Panny Márie jej bolo oznámené zvláštne povolanie obete za heretikov, keď sa jej raz zjavila s veľkým zármutkom, ktorý prenikol Lutgardu tak hlboko, že zvolala: "Ó moja najdrahšia Pani, čo ťa trápi, že máš takú bledú a zarmútenú tvár?"
A Panna Mária jej odpovedala: "Hľa, môj Syn je opäť ukrižovaný heretikmi a zlými kresťanmi. Znovu mu pľujú do tváre. Preto, ak to prijmeš, žiadam ťa, aby si konala pokánie a postila sa sedem rokov, aby si utíšila hnev môjho Syna, ktorý teraz ťažko visí nad celou zemou!" Vízia potom zmizla a Lutgarda, horiaca v srdci túžbou pokánia za svet plný hriechu, začala prvý zo svojich troch sedemročných pôstov.
Počas týchto rokov žila len z chleba a slabého piva, bežného kláštorného nápoja. Hoci jej bolo viackrát prikázané, aby z poslušnosti zjedla aj čosi iné okrem chleba, nedokázala nič iné prehltnúť, pričom tieto pôsty namiesto toho, aby oslabovali jej zdravie, zvyšovali jej silu a odolnosť.
Po prvom sedemročnom pôste nasledoval druhý aj tretí. Druhý pôst bol konaný za hriešnikov vo všeobecnosti a vtedy okrem chleba zaradila do svojho jedálnička aj zeleninu.
Počas pôstu mala takmer denne víziu, ktorá sa odohrávala počas svätej omše. Videla stáť Ježiša pred tvárou svojho nebeského Otca, ako mu ukazuje svoje rany, ktoré vyzerali ako čerstvo otvorené a boli plné krvi. Náš Pán sa k nej obrátil a povedal: "Nevidíš, ako sa celkom obetujem svojmu Otcovi za svojich hriešnikov? Rovnako chcem, aby si sa mi aj ty úplne obetovala za mojich hriešnikov a odvrátila hnev, ktorý proti nim vzplanul, ako odplatu za hriech."
Tretí sedemročný pôst ju priviedol ku koncu jej života. Zámer tohto pôstu bol konkrétnejší a naliehavejší. V roku 1239 alebo 1240 sa jej opäť zjavil náš Pán a varoval ju, že je jeho Cirkev vystavená útoku mocného nepriateľa, ktorý vy viedol k strašnej ujme duší, pokiaľ sa niekto nezaviaže trpieť a získať milosť od Boha.
Lutgarda takto začala svoj tretí a posledný pôst. Na jeho konci mala svätica zomrieť pokojnou smrťou s dôverou vo víťazstvo. Svätica povedala svojmu životopiscovi, že muž, ktorý si tajne želá zvrhnutie Cirkvi, bude buď pokorený modlitbami veriacich, alebo čoskoro zomrie a Cirkev zanechá v pokoji.
Týmto mužom bol pravdepodobne Fridrich II., ktorý neskrýval svoje pohŕdanie Cirkvou a kresťanským náboženstvom. Bolo ho počuť hovoriť, "že traja podvodníci, Kristus, Mojžiš a Mohamed, priviedli svet k záhube". Tiež sa o ňom vravelo, že keď raz videl kňaza, nesúceho Najsvätejšiu sviatosť chorému, zvolal: "Ako dlho ešte potrvá táto komédia?"
Svätica mala zvláštnu úctu k svätej Agnese a keď sa k nej raz modlila, praskla jej žila blízko srdca a cez širokú otvorenú ranu v boku začala vytekať krv, ktoré jej premočila rúcho. Jazva jej zostala do konca života a svedkami tejto udalosti boli dve mníšky, ktoré neskôr prali sväticino oblečenie.
Svätá cisterciánka veľakrát upadla počas rozjímania o Kristovom umučení do extázy a potila sa krvou. Kňaz, ktorý sa o tom dopočul, sa o tom chcel na vlastné oči presvedčiť. Jedného dňa našiel Lutgardu v extáze. Bola opretá o stenu a tvár aj ruky mala zaliate krvou. Pohľadal nožnice a odstrihol jej prameň vlasov, mokrý od krvi v domnienke, že bude mať dôkaz o udalosti a prameň vlasov ako relikviu. Keď sa potom svätica prebrala, krv z jej tváre, rúk a aj prameňa vlasov okamžite zmizla a takisto aj krv, ktorú mal na svojich rukách.
Lutgarda svojimi modlitbami pomohla dušiam v očistci a tiež mala dar liečiť. Päť rokov pred svojou smrťou, mala v roku 1241 zjavenie, že v tretiu nedeľu po Turícach vstúpi do neba. Medzitým bola od roku 1235 celkom slepá.
Jej túžba po nebi bola viac než len zbožným želaním, po nebi túžila celou svojou dušou. V roku 1244 sa zdalo, že sa jej túžba splní. Lutgarda ťažko ochorela a páter Bernard, ktorý ju navštívil, zistil, že jej boli udelené posledné sviatosti. Svätica bola preto vo veľkej radosti a nadšení, ale páter nevidel žiadne dôkazy o tom, že by mala opustiť tento svet a povedal jej to.
"Nehovor tak, drahý otče," zvolala svätica, "lebo naozaj veľmi túžim vidieť Krista tvárou v tvár."
"Matka, naozaj Ho teraz neuvidíš," povedal jej kňaz.
"Nuž, ak ho teraz neuvidím, nech sa aspoň zajtra stane jeho vôľa. Dovoľ mi vstať a aspoň Ho prijmem v prijímaní."
Hoci skutočne veľmi túžila po nebi, nezostala ľahostajná k tomu, čo sa dialo v jej okolí. Všimla si, že mníšky v nemocnici recitujú ofícium nedbalo a povedala im, že plnenie tejto ich povinnosti by sa dalo výrazne zlepšiť. Neváhala ich ani varovať, že ak nezlepšia svoje správanie, celý kláštor bude mať vážny dôvod ľutovať svoje zanedbanie.
V sobotu 9. júna, deň pred druhou nedeľou po Turícach, vstúpila Lutgarda do posledného štádia svojej choroby. Čoskoro bolo všetkým jasné, že zomiera. Ale jej odchod nadišiel až 16. júna 1246 okolo 16-tej hodiny. V ten istý deň, ale v roku 1675 mala svätá Margita Mária svoje slávne videnie Najsvätejšieho Srdca.
Žiadne komentáre: