Svätá Terézia od Ježiša, Matka karmelitánskej rehole, bola tak zjednotená s Bohom, že by sa dalo povedať, že stelesňovala vznešenosť. Alebo to, že hoci bola spočiatku veľká dáma, po prehodnotení priorít sa stala veľkou mníškou a dnes ju poznáme ako veľkú sväticu, ktorej sviatok si Cirkev každý rok pripomína 15. októbra.
"Keby som nebola taká zlá, stačilo by, aby som sa stala cnostnou, že som mala cnostných a bohabojných rodičov a že mi Pán dal také vlastnosti," týmito slovami začala svätica, ktorá sa narodila sa ako Teresa de Cepeda y Ahumada 28. marca 1515 v Gotarrendure v provincii Avila do početnej rodiny nižšej španielskej šľachty s dvanástimi deťmi, písať svoju autobiografiu.
A pokračuje: "Môj otec veľmi rád čítal dobré knihy a tak mal niekoľko španielskych kníh, ktoré by sme mohli čítať aj my deti. Preto a pretože nás moja matka starostlivo učila modliť sa a uctievať Pannu Máriu a niektorých iných svätých, začala som sa prebúdzať k cnosti vo veku - zdá sa mi - šesť, alebo sedem rokov.
Bolo mi na osoh, že som nevidela u rodičov záľuby než v cnosti. Mali mnoho cnosti. Môj otec bol veľmi láskavý k chudobným a veľmi milosrdný k chorým a zvlášť k služobníctvu, takže sa nikdy nedal prehovoriť, aby mal otrokov; mal s nimi veľký súcit. Keď prišla raz do domu jedného z jeho bratov otrokyňa, zaobchádzal s ňou ako so svojimi deťmi; hovoril, že je mu neznesiteľne ľúto, že nie je slobodná.
Bol tiež veľmi pravdymilovný. Nikto ho nikdy nepočul kliať, ani ohovárať. Bol nadmieru čestný. Aj moja matka mala mnoho cností. Jej život bol naplnený ťažkými chorobami. Bola nadmerne počestná; a hoci bola veľmi krásna, nikdy nebolo počuť, že by si zakladala na svojej kráse; keď zomrela, mala síce iba tridsaťtri rokov, ale obliekala sa už ako staršia žena; bola veľmi útlocitná a mala bystrý rozum. Vo svojom živote prežila mnoho útrap; zomrela veľmi zbožne.
Tereza zdedila čitateľské sklony po svojom otcovi, už ako malé dievča ju fascinovali príbehy svätých, ktoré čítala spolu s bratom Rodrigom.
"Keď som čítala o mukách, ktoré svätí vytrpeli pre Boha, zdalo sa mi, že získali veľmi lacno vstup do nebeských slastí, a vrúcne som zatúžila tiež takto zomrieť, a to nie z lásky k Bohu, ktorú by som v sebe cítila, ale preto, aby som po takých krátkych mukách požívala veľkých nebeských dobier, o ktorých som čítala."
A tak sa obe deti rozhodli, že pôjdu, "prosiac pre Božiu lásku o almužnu, do zeme Maurov, aby nás tam sťali". Tereza si ešte aj pri písaní svojho životopisu myslela, "že by nám Pán dal v takom útlom veku odvahu, pokiaľ by pre nás bolo možné uskutočniť úmysel, ale mali sme rodičov, a to sa nám zdalo najväčšou prekážkou".
Pri čítaní narazili na slová, že muky a blaženosť trvajú večne. Boli z toho udivení a často sa o tom rozprávali a so záľubou opakovali - večne, večne, večne. "Pretože sme to často vyslovovali, Pánovi sa zapáčilo vštiepiť mi už v tomto veku cestu pravdy."
Keď teda Terézia spoznala, že nemôže ísť, kde "by ma zabili pre Boha", rozhodli sa s Rodrigom stať sa pustovníkmi. "Snažili sme sa teda, ako sme mohli, postaviť si v domácej záhrade pustovňu. Kládli sme na seba niekoľko kamienkov, ktoré sa však hneď zrútili. A tak sme nikde nenašli prostriedok na uskutočnenie svojho priania."
Tereza nemala ani dvanásť rokov, keď jej zomrela mama. "Len čo som pochopila, čo som stratila, utiekla som sa vo svojom žiali k obrazu Panny Márie a prelievajúc hojné slzy som ju prosila, aby mi bola matkou.
Panna Mária ju potom vo veku dvadsať rokov priviedla do karmelitánskeho kláštora Vtelenia v Avile, i keď to bolo spočiatku proti vôli jej otca, kde potom o rok neskôr zložila sľuby.
V tom čase bolo spravovanie hory Karmel zmiernené. Terézia bola ubytovaná v priestrannej cele a slobodne mohla kedykoľvek prijímať návštevy, či ísť do mesta. Mníšky trávili celé hodiny rozhovormi v hovorni, ktorý prerobili na akési spoločenské centrum.
Tam Teréziu navštívil kríž, keď krátko po zložení rehoľných sľubov sa jej zdravie natoľko zhoršilo, že jej otec Alonso de Cepeda dostal povolenie vziať ju z kláštora do dediny Becedas k istej žene, ktorej liečebné metódy boli známe ako veľmi účinné. Svätica sa počas tejto cesty začítala do knihy "Tretia duchovná abeceda" od otca Francisca de Osunu, zoznámila sa s vnútornou modlitbou a cítila sa povolaná ku kontemplatívnemu životu.
Nádej na vyliečenie však spľasla. Po dvoch mesiacoch ju drsnosť týchto liečebných postupov takmer pripravila o život a po návrate do otcovho domu upadla takmer na štyri dni do bezvedomia. Začali chystať jej pohreb, nebyť otca, ktorý sa proti rázne ohradil. Terézia sa napokon prebrala: "Bola som celá skrútená do klbka, nedokázala som pohnúť rukou, nohou, ani hlavou - bola som na tom tak, akoby som bola mŕtva," spomína na svoj žalostný stav.
Ale to ju neodradilo od myšlienky návratu do kláštora. Bola obdivuhodne nezlomná: "Bola som celkom odovzdaná do Božej vôle, aj keby ma mal ponechať v tomto stave navždy. Myslím, že mojou veľkou túžbou bolo uzdraviť sa, aby som sa mohla modliť v samote, tak, ako som sa to naučila."
Po troch rokoch bezvládnosti sa vďaka modlitbám k svätému Jozefovi uzdravila a odvtedy začala mať pestúna nášho Pána vo zvláštnej úcte. Dalo by sa povedať, že svätý Jozef zaujal v jej živote prvoradé miesto.
Síce s podlomeným zdravím, vrátila sa do kláštora Vtelenia, kde však už ochabovala a zanedbávala vnútornú modlitbu, v ktorej počas choroby dosiahla veľký pokrok. Medzitým kláštor stratil horlivosť povolania a odklonil sa od karmelitánskeho ducha. V hovorni sa neustále usádzali dámy zo spoločnosti, viedli sa ľahkovážne a svetské rozhovory, ktoré negatívne vplývali na sväticin duchovný život.
Preto po čase obnovila vnútornú modlitbu, ako jej poradil dominikánsky kňaz a mních Vincent Varrón, ale nebolo to ľahké. Terézia priznala, že či už pre neznesiteľnú silu útokov diabla, ale pre jej vlastné zlé návyky, neuchýlila sa hneď k modlitbe a kedykoľvek vstúpila do modlitebne, cítila sa veľmi skľúčená. "Musela som vynaložiť všetku odvahu, aby som sa vôbec prinútila modliť." Pán jej však napokon prišiel na pomoc.
Keď sa jedného modlila a uvažovala o tom, ako svojimi márnymi rečami prispela k utrpeniu nášho Pána, pocítila veľkú ľútosť nad svojimi previneniami. Vrhla sa k obrazu zraneného Pána a sľúbila, že odtiaľ neodíde, kým ju natoľko neposilní, aby ho už viac neurážala.
Pán ju vypočul, získala silu a začala s ním tráviť viac času. Ale zároveň na ňu zoslal ťažkú skúšku.
Terézia prehlbovala svoju dôvernosť s Bohom prostredníctvom tejto modlitby, keď sa začali objavovať pokušenia. Všemohúci chcel, aby vstúpila do ťažkej skúšky. "Keďže sa v poslednom čase vyskytli prípady, v ktorých diabol vystavil ženy vážnym ilúziám a klamom, začala som sa báť, pretože rozkoš a sladkosť, ktoré som cítila, boli také veľké a často som ich nemohla ubrániť."
Preto jej odporučili otca Gaspara Dazu, uznávaného teológa, ktorý jej neskôr bol veľkou oporou a pomocou pri reformovaní Karmelu, ako toho, ktorý jej mohol pomôcť rozlíšiť pôvod tejto radosti. On posúdil jej prípad a poslal jej odpoveď, že jej zážitky s Bohom, o ktorých tvrdila, že ich má počas vnútornej modlitby, sú len čírou fantáziou a dielom diabla. aby toho nebolo málo, povesť karmelitánskej mníšky sa rozšírila po celom meste a mnohí čoskoro zastávali názor, že je posadnutá diablom.
Terézia si však v hĺbke svojej duše uchovávala "veľmi hlboké uistenie, že to pochádza od Boha, najmä keď som sa modlila", pretože sa vtedy vždy cítila lepšie a nadobúdala väčšiu duchovnú silu. V srdci ju však trápilo: "Je to veru ťažká skúška a treba byť opatrný - najmä my ženy, pretože sme slabé a mohli by sme utrpieť veľkú ujmu, ak by nám priamo povedali, že nás klame diabol."
Na radu kňaza Dazu sa obrátila o pomoc k jezuitom, ktorých si vybrala za spovedníkov, pretože dobre rozumeli jazyku duchovnej cesty, ktorú jej vytýčila Prozreteľnosť. Rady
svätého Františka Borgiáša a svätého Petra z Alcantary ju v tomto období veľmi povzbudzovali.
V prvej extáze počula Terézia slová: "Chcem, aby si sa teraz rozprávala s anjelmi, nie s ľuďmi". Od toho dňa "som bola dosť odvážna, aby som sa vzdala všetkého pre Boha, ktorému v tej chvíli - myslím si, že sa to stalo len počas chvíľky - sa zapáčilo urobiť zo svojej služobníčky iného človeka".
Náš Pán k nej popri skúškach naďalej hovoril a zdalo sa, že vždy kráča po jej boku: "Vždy, keď som sa trochu sústredila, alebo nebola veľmi rozptýlená, nemohla som si nevšimnúť jeho blízkosť."
Počas týchto dôverných chvíľ s Pánom Ježišom často cítila v duši oheň božskej lásky. A anjel prebodol jej srdce: "Videla som vedľa seba, po ľavej ruke anjela v telesnej podobe. (...) V rukách držal dlhú zlatú kopiju a na konci jej železného hrotu sa mi zdalo, že vidím plamenný bod. Zdalo sa, že ňou niekoľkokrát prebodol moje srdce tak hlboko, až to zasiahlo moje útroby. Keď ju vytiahol, mala som pocit, že spolu s ňou ich ním vyťahuje a nechal ma celú rozpálenú veľkou láskou k Bohu. Bolesť bola taká ostrá, že som niekoľkokrát zastonala; no sladkosť, ktorú mi táto prudká bolesť vyvolávala, bola taká nesmierna, že človek si neželá ju stratiť a duša sa neuspokojí s ničím menším, než s Bohom."
Po videní pekla sa jej okolo roku 1560 zjavilo v duši veľké Božie poslanie, ktoré bolo pre ňu určené. Keď sa dozvedela o strašných mukách zatratených, pocítila pri pohľade na obrovské množstvo duší, ktoré sa samy zatracujú, nesmiernu ľútosť. Veľmi ňou otriasol stav Cirkvi, keďže počula o škodách, ktoré v tom čase spôsobovali sekty, ktoré sa začali šíriť po celej Európe. S bolesťou hľadela na zástupy ľudí, ktorí sa odvrátili od Boha, a uvedomovala si, ako málo je tých, ktorí sú jeho priateľmi.
Začala sa zamýšľať, ako by mohla byť užitočná Cirkvi v strašnej a zlomovej chvíli. Vtedy ju napadlo, že prvoradé čo musí urobiť, je nasledovanie povolania k rehoľnému, ktoré jej dal Pán a to tak, že bude čo najdokonalejšie zachovávať Regulu. A svojim spolusestrám radila, aby sa venovali modlitbe za obhajcov Cirkvi, kazateľov a učených mužov, ktorí ju obhajujú. "Robme všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli tomuto môjmu Pánovi, ktorého tak veľmi utláčajú tí, ktorým preukázal toľko dobra."
Odvtedy sa jej život vyznačoval rastúcou láskou k jej rehoľnému rádu, pričom nemyslela na duchovný zisk, ale na službu Mystickému Kristovmu telu, pre ktoré horelo jej srdce horlivosťou.
Videla, že Karmel potrebuje akútnu reformu a cítila volanie Prozreteľnosti, aby toto poslanie naplnila. Túžila po komunitách, ktoré by neboli iba útočiskom pre kontemplatívne duše, ale pre duše, ktoré by šírili lásku a usilovali sa o odčinenie zla, páchaného na Cirkvi.
Táto túžba, zakladať rehoľné domy s prísnym dodržiavaním pôvodnej karmelitánskej reguly, bola čoskoro potvrdená naším Pánom: "Jedného dňa, po svätom prijímaní, mi Pán dal veľmi jasné príkazy, aby som sa zo všetkých síl usilovala o tento cieľ, a dal mi úžasné prisľúbenia: že kláštor bude určite založený; že v ňom bude Pánovi preukazovaná veľká služba; že ponesie meno svätého Jozefa; že on bude bdieť pri jedných dverách a Panna Mária pri druhých; že Kristus pôjde s nami; že kláštor bude hviezdou vydávajúcou prejasné svetlo. [...] veď čo by sa stalo so svetom, keby nebolo rehoľníkov?"
Jej veľká chuť a odhodlanie však nemali podporu od jej predstavených, spolusestier, ani od Avilskej spoločnosti. Len vďaka podpore a rozvážnosti Božích služobníkov, ako napr. svätého Petra z Alcantary, svätého Ľudovíta Beltrana, avilského biskupa či otca Gaspara Dazu, sa jej podarilo prekonať tento odpor a uskutočniť potrebné reformy.
V Avile získala s pomocou priateľov menší značne schátraný dom, ktorý mala v úmysle premeniť na nový kláštor. Ale počas stavebných prác spadol na jej malého synovca múr, ktorý sa práve prestavoval; vzápätí jej švagor, ktorý bol dozor nad stavebnými prácami ochorel a aby toho nebolo málo, pápežská bula, schvaľujúca založenie, prišla z Ríma neúplná. Na to sa zrútil ďalší múr, postavený za posledné Teréziine peniaze a všetci už boli v pokušení stratiť odvahu. Optimistická Terézia však pri pohľade na trosky povedala: "Ak sa zrútil, musíme ho znovu postaviť."
Napokon sa to podarilo a 24. augusta 1562 sa slávila prvá omša v kláštore svätého Jozefa v Avile, prvom reformovanom karmelitánskom kláštore. V duchu prísnej chudoby a klauzúry potom začala Terézia formovať svoje sestry a ukazovala im silu dobre prežívaného komunitného života v poslušnosti a radosti. Neustále im pripomínala hlavný dôvod zasvätenia ich životov: "Ak dokážeme v tejto veci čo i len trochu uspieť pred Bohom, budeme bojovať jeho boj aj v klauzúrnom živote a budem považovať za dobre vynaložené všetko úsilie, ktoré som vynaložila na založenie tohto útočiska tak, aby sa sa táto Regula Panny Márie zachovala v jej pôvodnej dokonalosti."
Svätica nezostala iba pri jednom kláštore, počas posledných trov svojho života založila kláštory v severnej Andalúzii, Palencii, Sorii, Burgose či Granade.
Na jednej z jej ciest z Burgosu do Alba de Tormes ťažko ochorela a chorobe podľahla 4. októbra 1582. Práve vtedy sa aj katolícka Európa reformovala tým, že prechádzala z juliánskeho na gregoriánsky kalendár.
To si vyžiadalo vynechalo dátumov z kalendára od 5. do 14. októbra, takže svätá reformátorka zomrela buď pred polnocou 4. októbra, ale na svitaní 15. októbra s poslednými slovami na perách: "Môj Pane, je čas ísť ďalej. Nech sa stane tvoja vôľa. Ó môj Pán a Ženích, prišla hodina, po ktorej som túžila. Je čas stretnúť sa."
Pochovali ju v kláštore Convento de la Anunciación v Alba de Tormes a keď deväť mesiacov po jej smrti otvorili rakvu, zistilo sa, že napriek tomu, že sa jej oblečenie rozložilo, jej telo je neporušené. Predtým, než jej telo znovu uložili, odrezali jej jednu ruku a zabalenú v šatke ju poslali do Avily.
Traduje sa, že Gracián jej odrezal malíček z ruky, ktorý nosil pri sebe až kým ho nezajali berberskí korzári počas plavby z Messiny do Ríma, ktorý musel od nich vykúpiť.
25. novembra 1585 bolo jej telo opätovne exhumované, aby bolo prevezené do Avily a znovu zistili, že je neporušené. Na žiadosť mníšok jej odstránili ruku a ponechali ju v Alba de Tormes, aby sa tak kompenzovala strata hlavnej relikvie svätej Terézie, a zvyšok tela potom nanovo pochovali v kapitulnej sieni bosých karmelitánov v Avile.
Toto prenesenie sa uskutočnilo bez súhlasu vojvodu z Alby de Tormes a tak ho vojvoda priviezol v roku 1586 späť a pápež Sixtus V. potom pod hrozbou exkomunikácie nariadil, aby telo zostalo v Alba de Tormes. Na pôvodnom mieste jej hrobu bola v roku 1598 postavená veľkolepejšia hrobka a telo v roku 1616 premiestnili do novej kaplnky.
24. apríla 1614 ju pápež Pavol V. blahorečil a 12. marca 1622 ju pápež Gregor XV. kanonizoval.
Modlitbu Nada te turbe (nech ťa nič neruší) napísala svätá Terézia z Avily
Nech ťa nič neruší. Nech ťa nič neľaká. Všetko je pominuteľné. Iba Boh sa nikdy nemení. Trpezlivosť získa všetko. Ak máš Boha, nič ti nebude chýbať. Iba Boh stačí.
Svätá Terézia z Ávily , oroduj za nás. Amen.
Masima - Svätí Boží služobníci
