O Jánovi Mária Vianney, ktorého si v liturgickom kalendári pripomíname 4. augusta, sa inak, ako o svätom farárovi ani nedá povedať. Muž s orlím nosom, dobráckymi očami, chudej postavy si nepotrpel na skvostnom obradnom rúchu, neoslovila ho ani omamná chuť gastronómie, nežasol nad drahými darmi, mal jeden životný cieľ - priviesť k Bohu čo najviac duší.
V Arse plynie čas pozvoľna ako voda v potoku Formans, ktorý preteká obcou. Niekoľko domov, nahustených v zákrute, obchádzajúcej kostol, sú ešte osadené medzi poľami, a lesíkmi. Stará fara, zachovaná ako múzeum, sestra, kráčajúca s vozíkom plným potravín pre kláštor a tiež pamätník so scénami zo života svätého farára, vytvorený z tridsiatich ôsmich voskových sôch, ktoré vyzerajú ako živé. Toto všetko uľahčuje predstaviť si mimoriadnu milosť, ktorá zavlažovala tie dny, počas ktorých tu žil Ján Mária Vianney, farár a patrón všetkých kňazov sveta.
Malý Ján Mária Vianney, mal len štyri roky a ešte sa hral, keď na druhej strane sveta bolo zverejnené proroctvo.
V roku 1790 zverejnil portugalský františkánsky kňaz Manuel Sousa Pereira v ekvádorskom meste Quito zjavenie, ktoré dala Matka Dobrého diela mníške Mariane de Jesús Torres 8. decembra 1634: "Počnúc 20. storočím musia kňazi celou svojou dušou milovať svätého Jána Vianneya, jedného z mojich služobníkov, ktorého Božia dobrota sa chystá dať ako dar v týchto časoch, poskytujúc im príkladný vzor obetavého kňaza.
Nebude urodzeného pôvodu, aby svet vedel a pochopil, že v Božích očiach niet žiadnej inej hodnoty okrem hlbokej cnosti. Tento môj služobník, ktorý, ako som vám povedala, príde na svet koncom 18. storočia, bude ma milovať celým svojím srdcom a vo svojom pastierskom živote ma bude ctiť svojimi modlitbami a tým, že bude učiť svojich spoločníkov, aby ma poznali a milovali."
Františkánsky kňaz a spisovateľ prepísal proroctvo bez toho, aby ho videl naplnené. Viera mu však hovorila, že niekde sa predpoveď naplní. Veď bol koniec 18. storočia. A skutočne, v ďalekom Francúzsku Panna Mária dokázala, že nikdy neklame.
V Dardilly, len osem kilometrov od mesta Lyon, sa 8. mája 1786 narodilo Mathieuovi a Marie Béluse štvrté dieťa. Ešte v ten istý deň ho pokrstili a dali mu meno Ján Mária. Podľa slov Panny Márie nepochádzal z urodzeného rodu, naopak, spoločníčkou pastierskej rodiny bola každodenná chudoba. Navyše, v zime 1793 až do roku 1794 bolo krvavo potlačené lyonské povstanie a svet naokolo akoby stíchol.
Aj dardillský kostol bol zatvorený, zvony mlčali a malý Ján odriekaval svoje modlitby doma, či na poli, kam zaviedol stádo na pastvinu pri Chemin de Pré-Cousin. Až po roku 1795 sa rozzvučali zvony, keď sa starý dedinský farár rozhodol podpísať všetky prísahy, ktoré revolučný rád ukladal kňazom a civilnej správe. A tak Ján Mária mohol vo veku trinásť rokov prijať prvé sväté prijímanie. Obrad sa konal v izbe domu grófa Pignona d‘ Ecully a pre domom bolo naložená fúra sena, aby odviedla pozornosť republikánskych agentov.
Od útleho detstva zbožný mládenec mal túžbu stať sa kňazom, no v roku 1809 dostal povolávací rozkaz do napoleonskej armády, ktorá napadla pápežský štát. Rozkaz si však vyzdvihol neskoro a cestou sa nechal zlákať regrútom, ktorý mu sľúbil, že ho ukryje. Takto sa akoby náhodou stal dezertérom a rozhodol sa pokračovať v štúdiu v seminári Saint Iréneé v Lyone, hoci bol takmer analfabetom.
Spočiatku sa spoliehal len na modlitbu, dúfal, že sa mu podarí poraziť múr nevedomosti, proti ktorej musel bojovať, ale celkom pohorel na latinčine a tak ho chceli vylúčiť. Malé pokroky robil len vďaka ecullskému farárovi Balleyovi, ktorý sa ho ujal, aby mu sprístupnil teológiu, ktorú mu latinčina robila nestráviteľnou. Ale vďaka usilovnosti a možno aj tvrdohlavosti, bol po nespočetných skúškach a ťažkostiach vysvätený 13. augusta 1815 za kňaza.
Takmer o tri roky neskôr, vo februári 1818, bol pridelený do najmenšieho z miest vo svojej diecéze: do Arsu, dediny, v ktorej žilo približne dvestopäťdesiat duší. Jeho príchodom sa však ten tichý kút stal centrom spirituality a za arským farárom začali čoskoro prichádzať davy.
Spočiatku musel Ján prekonať apatický postoj k náboženským praktikám medzi ľuďmi. Jeho autentický spôsob života, úplná oddanosť farníkom, najmä pozornosť venovaná chudobným a opusteným v tejto oblasti, si ich však postupne získal. Stal sa známym svojím zmyslom pre humor a zvláštnym spôsobom, akým dokázal odhadovať ľudí. A ako roky plynuli, jeho povesť spovedníka rástla; v mestách po celom regióne sa šírila správa: "V Arse je svätý muž: navštívte ho."
Ľudia precestovali dlhé kilometre, aby si mohli vypočuť jeho rady, alebo ho aspoň u videli. Jeho prítomnosť priťahovala, jeho napomenutia dojímali zatvrdené srdcia. Ženy i muži sa ponáhľali, aby si zabezpečili miesto v rade na jeho spovednicu, kde kľačiac prosili o pomoc "ucho", ktoré počúva, "ústa", ktoré vedú, odpovedajú, utešujú, zväzujú i rozväzujú. Aj preto sa čakanie na spoveď predlžuje na celé dni.
Svätec s jednoduchým spôsobom života, časom už aj so zachrípnutým hlasom a trochu zvláštnemu fyzickému vzhľadu priťahoval svojou nevinnou dušou, cnosťou a úprimnosťou, duše z celého sveta. Nečudo, bol kňazom, ktorý takmer nič nejedol, nespal, dával všetko, modlil sa tak, ako sa nikto nikdy nemodlil, slúžil omšu ako anjel, na ktorých mal originálne kázne.
Pre neustále sa zvyšujúci počet veriacich, ktorí za ním prichádzali, mu biskup v roku 1835 zakázal zúčastňovať sa každoročných duchovných cvičení diecézneho kléru, pretože "tam naňho čakali duše." Svätý trávil posledných desať rokov svojho života v spovednici šestnásť až osemnásť hodín denne.
Po radu si k nemu chodili biskupi, kňazi, rehoľníci, mladí, muži aj ženy s pochybnosťami o svojom povolaní, hriešnici, ľudia s rôznymi ťažkosťami a tiež chorí. Do roku 1855 dosiahol počet pútnikov ročne dvadsaťtisíc, dokonca najvýznamnejší ľudia navštevovali Ars, aby videli svätého farára a vypočuli si jeho kázeň.
Jeho celoživotný priateľ, ctihodný otec Colin, bol v tom čase vysvätený za diakona a matka Mária de la Providence, vedená jeho radami a neustálym povzbudením, založila Sestry pomáhajúce dušiam v očistci.
Vedenie Jána sa vyznačovalo zdravým rozumom, pozoruhodnou bystrosťou a nadprirodzenými znalosťami. Vedel čítať v srdciach a tak niekedy v nedokonalých spovediach rozpoznal neodhalené hriechy. Svoje pokyny podával jednoduchým jazykom, plným obrazov, čerpaných z každodenného života, no preniknutých vierou a láskou k Bohu, ktorá bola jeho životodarnou silou. A túto lásku vštepoval svojim poslucháčom svojím správaním, ako aj slovami.
Jeho plné nasadenie si v máji 1843 vypýtalo daň. Ján Mária sa cítil tak zle, že si myslel, že sa ocitol na prahu smrti. Ale uzdravil sa a toto uzdravenie pripisoval svätej Filoméne, ktorú mal vo veľkej úcte, považoval ju za svoju ochrankyňu a postavil na jej počesť svätyňu aj kaplnku.
Vianney bol už dávno ako tieň a jeho hlas bol taký slabý, že mu bolo ťažko rozumieť. Akurát oči mali šibalský lesk. A hoci neznesiteľná júlová horúčava v roku 1859 naňho veľmi pôsobila, predsa si v ničom neuľavil a keď v preplnenom arskom kostole pre horúčavu takmer nikto nevydržal, predsa zotrval v spovednici.
Síce svoju slabosť všemožne zakrýval, ale na verejnosť sa dostali šumy, že vo svojej izbe, či na schodoch niekoľkokrát vyčerpaný spadol. Dlhšie tento boj duše s telom už nemohol trvať.
Ešte 29. júla 1859 konal svoju zvyčajnú katechézu, vydržal takmer 17 hodín v spovednici a deň - bol to piatok - ukončil zvyčajnou spoločnou modlitbou. Potom prišiel domov a celkom oslabený povzdychol: "Už nemôžem." Predsa sa však ráno chystal do kostola, ale už nemohol. "Myslím, že sa priblížil môj koniec," povedal.
Choroba svätého kňaza sa vzmáhala a keď mu povedali, že ako predtým, aj teraz sa uzdraví na príhovor svätej Filomény, odpovedal: "Teraz to už svätá Filoména nezmôže."
Starosta obce sa po celý čas nepohol od jeho lôžka a konali sa premnohé modlitby, pobožnosti a púte, aby Boh ešte ponechal svojho verného služobníka medzi živými.
Ján Mária si však prial prijať posledné sviatosti a Božím riadením sa stalo, že pri tomto výkone a jeho blaženej smrti boli prítomní kňazi takmer z celej diecézy. Jeden z nich nabádal arského farára, že by si možno mohol vyprosiť u nášho Pána uzdravenie, ale odpovedal: "Nie."
Keď potom počul zvonček, sprevádzajúci kňaza, ktorý mu prinášal telo Pána, zaradoval sa a čoskoro potom, 4. augusta 1859 o 02,00 sladko zaspal v Pánovi práve vo chvíli, keď pri ňom jeden kňaz modlil: "Vyjdite mu v ústrety, svätí Boží anjeli, a uveďte ho do nebeského mesta Jeruzalema."
Múdrosti svätého Jána Vianney
Modlitba je pre našu dušu tým, čím je dážď pre pôdu. Hnojte pôdu akokoľvek bohato, zostane neúrodná, ak ju nebudú živiť časté dažde.
Celé naše náboženstvo je len falošné náboženstvo a všetky naše cnosti sú len ilúzie a my sami sme v Božích očiach len pokrytcami, ak nemáme tú univerzálnu lásku ku každému - k dobrým aj k zlým, k chudobným aj k bohatým a ku všetkým, ktorí nám škodia, rovnako ako k tým, ktorí nám robia dobro.
Ach, ako sa mi páčia tie malé poníženia, ktoré nikto nevidí, ako napríklad vstávanie o štvrťhodinu skôr, vstávanie na chvíľu v noci, aby sme sa pomodlili!
Modlitba svätého farára z Arsu
Milujem ťa, Bože môj, a mojou jedinou túžbou je milovať ťa až do posledného dychu môjho života. Milujem ťa, Bože môj, nekonečne hodný milovania, a radšej chcem zomrieť milujúc ťa, ako žiť čo i len okamih bez toho, aby som ťa miloval. Milujem ťa, Pane, a prosím ťa len o jednu milosť, aby som ťa mohol milovať večne…
Bože môj, ak môj jazyk nemôže v každej chvíli povedať, že ťa milujem, chcem, aby ti to opakovalo moje srdce pri každom mojom dychu.
Milujem ťa, ó, môj božský Spasiteľ, pretože si bol za mňa ukrižovaný; a pretože mi umožňuješ, aby som bol za teba ukrižovaný tu na zemi.
Môj Bože, obdaruj ma milosťou, aby som zomrel s láskou k tebe a pritom cítil, že ťa milujem. Amen.
0 Comments