Ludovica, dieťa renesančného Ríma, sa narodila v roku 1473 šľachtickým manželom Stefanovi Albertoni a Lucretii Tebaldi. Keď mala Ludovica dva roky, zomrel jej otec. Jej matka nezostala dlho vdovou, zakrátko sa znovu vydala a dcéru zverila do starostlivosti dvoch tiet zo Stefanovej strany. Obe tety vychovávali Ludovicu vo viere a poskytli jej vynikajúce vzdelanie.

Malé dievčatko dorástlo v krásnu slečnu a jej živá povaha jej priniesla obľúbenosť medzi mladou rímskou šľachtou. No ona si na tom veľmi nezakladala, namiesto rôznych zábav s rovesníkmi sa oveľa radšej venovala modlitbe a štúdiu. 

Dvadsaťročná Ludovica neušla trendu vtedajšej doby a na základe rodinnej dohody bola zasnúbená so šľachticom z rímskej štvrte Trastever, Giacomom della Cetera. Do manželského zväzku vstúpila dobrovoľne a čoskoro sa stala matkou troch dcér. Jediným mrakom v manželstve bola arogantná, výbušná a náladová povaha jej manžela. Ludovica však na jeho "temperament" reagovala tichosťou, obetavosťou a oddanosťou.

Giacomo po dlhej chorobe zomrel v roku 1506 a tridsaťtriročná Ludovica zostala vdovou. Hoci oplývala značným majetkom, nežilo sa jej ľahko, pretože jej švagor sa snažil získať kontrolu nad rodinným majetkom, až sa celá táto záležitosť ocitla na súde, kde Ludovica získala pre seba a svoje dcéry kontrolu nad majetkom.

Túto vydobytú kontrolu vnímala ako príležitosť hlbšie sa odovzdať Bohu. Väčšiu časť majetku zverila do podniku pre budúcnosť svojich dcér, menšiu časť si ponechala pre seba a vstúpila do tretieho rádu svätého Františka, o ktorom jej bolo známe, že je to kajúci rád. A plne sa tomu prispôsobila: telo si trestala ostrým opaskom, bičovala sa železnými retiazkami, spávala na tvrdej posteli, pričom si dopriavala len krátky spánok a niekdajšie hodvábne šaty vymenila za drsný, niekoľkokrát opravovaný habit tretieho rádu.  

Ludovica bola veľmi pokorná, svedčí o tom to, že hoci bola zrkadlom svätosti, sama sa považovala na posledného, najbiednejšieho Božieho tvora. Raz ju jeden chorý prosil, aby mu svojimi modlitbami prinavrátila zdravie. Ludovicu to tak zarmútilo, že preplakala celú noc a pomedzi slzy prosila Boha, aby vzal ľuďom dobrú mienku, ktorú o nej mali.

Každé slovo, ktoré chutilo slávou, jej spôsobovalo muky, a zasa naopak, keď svetsky zmýšľajúci a hrdí príbuzní jej nadávali, hanbili sa za ňu, a nazývali ju zvrhlou osobou, cítila pravú radosť a rozkoš. Z pokory vykonávala tie najpodradnejšie domáce práce, rovnako, ako jej rehoľná sestra Alžbeta.

Veľmi bdela a priam starostlivo strážila svoje zmysly, najmä zrak a jazyk. Nerozprávala zbytočne a všetko, čo by prekážalo láske k Bohu a k blížnemu, nemilosrdne potláčala. Rovnako si zatvárala oči aj uši. Slúžke, ktorá v jej prítomnosti povedala neslušné slovo, odvetila: "Buď zmeň jazyk, alebo službu!" Aby nemrhala drahocenným časom, spísala si podrobný denný rozvrh. Napríklad ráno sa venovala Božím chválam, potom mala určené hodiny pre sväté omše, návštevu Najsvätejšej oltárnej sviatosti v rôznych kostoloch, pre modlitbu ruženca či Mariánskych hodiniek, žaltár i pre hodinky za zosnulých, pre rozjímanie a v svojom rozvrhu nezabúdala ani na návštevu chorých i chudobných, či pre iné milosrdné skutky. 

Svoju živú vieru osvedčovala milosrdnými skutkami a svoju stálu a pevnú vieru zasa tým, že radšej obetovala svoj život, ako by zradila Ježiša Krista. To, samozrejme, neušlo pozorným pohanským očiam, a tak bola privedená pred súd, kde ju vyzvali, aby obetovala falošným bôžikom.

Martinu však ani nenapadlo podľahnúť tlaku. "Takého zločinu proti svojej viere sa za nič nedopustím," prehlásila rozhodným a pevným hlasom, čím si vyslúžila mučenie. Nemilosrdní kati ju najskôr zbičovali, no keď Martinu nepohli biče, ani obarenie vriacim olejom, aby sa poklonila bôžikom, odsúdili ju na trest zožratia divými zvieratami.

Nebojácna Martina vošla do amfiteátru, ale žiadny triumf pohanov sa nekonal. Vypustené levy sa namiesto toho, aby sa na ňu vrhli, pokorili pri jej nohách a ležali pri nej akoby boli jej obľúbené domáce mačky. Kati vidiac, že zvieratá sa k ničomu nemajú, hodili potom Martinu na horiacu hranicu, ale ani oheň jej neublížili. 

Modlitby Martiny boli u Boha mocné. Mestom otriasali zemetrasenia, uprostred hlasného hromu padal z nebies oheň, chrámy a modly boli zbúrané a zničené. Z Martininho doráňaného tela tieklo mlieko spolu s krvou a vydávala veľmi sladkú vôňu. Prizerajúci sa ju niekedy videli pozdvihnutú a umiestnenú na krásnom tróne, ako obklopená nebeskými duchmi spieva Bohu na slávu.   

Sudca, rozzúrený týmito zázrakmi a najmä Martininou vytrvalosťou, dal príkaz, aby ju sťali. Len čo sa tak stalo, z neba sa ozval hlas, volajúci Martinu, aby vystúpila na trón. To poriadne vystrašilo obyvateľov mesta a mnohí pohania sa obrátili na kresťanstvo. 

Prenesme sa do roku 379 a do starovekého Ríma. Počas pokojného jesenného západu slnka sa mestské domy rozsvecujú a ruch na uliciach začína ustupovať tichu. Zrak chodcov priťahuje jasne osvetlený palác a zvnútra preniká hluk. Matróny, oblečené v skvostných šatách a ozdobené drahými šperkami, veselo štebocú. Majú dôvod, rímska vysoká spoločnosť práve začína ďalší z mnohých večierkov.  

Medzi dámami spoločnosti je tiež mladá Paula, pochádzajúca zo vzácnej bohatej rodiny. Manželka významného Toxotia, s obrovským majetkom, pre ktorú nebol problém denne sa obliecť do zlatom vyšívaného hodvábu, obuť si črievice zdobené diamantmi, opásať sa opaskom s drahokamami a "ovešať" sa luxusnými šperkami. To boli pravidlá matrón, ktoré Paula prísne dodržiavala. Okrem svetských čačiek bola tiež obdarovaná brilantnou inteligenciou a popri rodnom jazyku perfektne hovorila aj po grécky.   

Bezstarostnému páru sa plynúcimi rokmi narodilo päť detí: Blesilla, Paulína, Eustochiuma, Rufina a Toxotius, pomenovaný po otcovi. Ale ako sa vraví, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a mladá, asi tridsaťjedenročná žena sa stala vdovou. Smrť manžela ju tak zdrvila, že preplakala celé noci a nikto ju nedokázal utešiť.   

Vo svojom žiali dospela do takého bodu, že sa mnohí začali obávať o jej život. A hoci tvrdila, že je kresťanka, nedokázala sa na túto smutnú udalosť pozrieť očami viery. Jej utrpenie si však predsa našlo príležitosť, aby začala uvažovať o veciach v jasnom svetle večnosti, pred ktorou sa rozpadá prchavá ilúzia svetskosti. 

"Aký som mala úžitok z toho, že som bola považovaná za najväčšie bohatstvo ríše? Aký úžitok som mala z dlhých hodín trávených zapletaním vlasov a úpravou zovňajšku, aby som bola považovaná za krásnu?" zamýšľala sa a pri pohľade na chladné, nehybné telo manžela dostávala odpoveď: uznanie sveta ho nezachránilo pred smrťou; ani peniaze, či pocty. Paula sa ocitla na križovatke - môže sa hlbšie ponoriť do sveta a užívať si pôžitky, alebo sa môže obrátiť na Prozreteľnosť, ktorá ju pozývala na cestu k vážnosti.

Sama Paula by určite nedokázala zvíťaziť, keby sa nesplnili slová z Písma: "Verný priateľ je ako mocná pevnosť, kto takého nájde, nájde si poklad." (Sir 6,14) Paula ten poklad našla v podobe patricijskej dámy z ďalšieho významného rímskeho rodu, Marcely. Hoci Marcela mala túžbu odovzdať sa Bohu, poslúchla rodičov a vydala sa. Jej manželstvo trvalo krátky čas, Marcela po siedmich mesiacoch od sobáša ovdovela. A pretože nikdy nemilovala svet, premenila svoj palác na skutočnú náboženskú komunitu. 

Presne do nej zavítala po niekoľkých rokoch mladá žena, oblečená v smútočných šatách. Paula sa v tomto dome, prerobenom na kláštor stretla s ľuďmi, ktorí tam bývali. Stále ponorená do vnútorného boja žasla nad príkladom ženy, ktorá mala podobný osud ako ona.

Otvorila si pred Marcelou svoju dušu a tá ju postupne uviedla do duchovného života, spojenia s Bohom, a pomohla jej zbaviť sa svetskej márnivosti, ako sa Paula neskôr vyjadrila v liste: "... bola, prvá, ktorá zapálila naše ohnisko a slovom a príkladom nabádala, aby sme prijali tento druh života".

V skutočnosti to však bola milosť, ktorá v Paulinom srdci robila zázraky. Paula rozdala veľkú časť svojho majetku chudobným, s mimoriadnou oddanosťou pomáhala núdznym, za čo si vyslúžila ostrú kritiku príbuzných, ktorí jej vyčítali, že okráda svoje deti. Paula však mala pre nich jedinú odpoveď: "Zanechala som im väčšie a cennejšie dedičstvo ako zlato: Kristovo milosrdenstvo."

Boli to len prvé kroky v jej obrátení, no hneď cítila účinok: u niektorých vzbudzovala sympatie, u iných antipatiu. Uprostred luxusu a pôžitkov tej doby to bol prísny muž, ktorý "vyzeral ako portrét Eliáša Krstiteľa alebo Antona Egyptského. Svojou rečou, správaním a gestami pôsobil dojmom pustovníka veľkej askézy, mnícha plného dokonalosti a muža skutočne ukrižovaného pre svet a premeneného na Ježiša Krista." Tým mužom bol Hieronym, ktorý prišiel do Ríma, aby tu pracoval ako sekretár pápeža svätého Damasa a zároveň bol dôležitým biblickým poradcom.

Hieronymova učenosť a cnosti v spojení s nápadne prísnou postavou oslovovali všetkých, ktorí hľadali posvätenie. Medzi nich samozrejme patrili tiež kresťanské matróny. Bola to práve svätá Marcela, ktorá, pohnutá obdivom, sa stala prvým mostom komunikácie medzi nimi a svätcom, pretože svätec si pred vznešenými dámami skromne zakrýval oči.

Keď zistil, že tieto ženy majú úprimnú túžbu zdokonaľovať sa v cnostiach, nešetril úsilím, aby ich viedol po týchto cestách. Začal tým, že hoci zasvätili svoje životy a túžby po Bohu, predsa si ešte zachovávali početné rozmary a nedostatky, ako sa dozvedáme od Pauly, ktorá napísala: "Boli otrokmi sveta, neschopné zniesť odpadky vyhadzované na ulicu. Nosili ich eunuchovia, dráždili ich nerovnosti cesty, hodvábne šaty, ktoré nosili, považovali za ťažké bremeno a obťažovalo ich slnko, ak sa jeho lúče čo i len trochu zosilnili."

Na žiadosť tejto skupiny začal svätý Hieronym organizovať stretnutia v Marcelinom paláci a neskôr v paláci Pauly, kde im vysvetľoval mnoho rôznych pasáží z Biblie. Postupne sa stal ich duchovným vodcom, najmä pre Paulu. Začal ju s veľkou rozlišovacou schopnosťou a trpezlivosťou viesť a formovať jej charakter a Paula ho začala vnímať skôr ako otca, než ako učiteľa. Aj preto sa medzi nimi vytvorilo trvalé puto v duchovných veciach.  

Keď sa Paulina dcéra Blesilla, krásna mladá žena, oddala lákadlám spoločnosti, bol to Hieronym, pod ktorého vedením sa zriekla sveta. Ale o tri mesiace neskôr jej malária privodila smrť a Paulu opäť premohol smútok do takej miery, že odmietala každé jedlo. Svätý Hieronym, bol tiež týmto odlúčením ovplyvnený: "Moja Paula, beriem si za svedka Ježiša, ktorého Blesilla teraz nasleduje, beriem si za svedkov anjelov, ktorých spoločnosť si užíva, že trpím rovnakými mukami ako ty. Som tvojím duchovným otcom, učiteľom v láske."   

Ale napriek prejavenému zármutku jej taktne pripomínal, že za všetkým, čo sa deje, stojí Božia ruka a vysvetľoval Paule, prečo bol takýto koniec najlepší aj pre jej dcéru, aj pre samotnú Paulu. Dôrazne ju varoval, aby sa nepoddávala čisto telesnej náklonnosti a prirovnával ju k pohanskej žene, ktorej nedávno zomrel manžel.

Počas štyroch rokov, ktoré svätý Hieronym strávil v Ríme, bola ním Paula tak formovaná, že sa stala jeho "najlepším listom, majstrovským dielom".

V roku 385 bola Paula, ktorá dozrela v cnostiach, pripravená čeliť novej smutnej udalosti. Ona, ktorá sa zriekla sveta, aby sa odovzdala Bohu, sa mu bude musieť ešte raz vzoprieť, aby spečatila svoju vernosť zvolenej ceste.

Po smrti pápeža Damasa bol svätý Hieronym zbavený svojich funkcií na pápežskom dvore a zároveň sa proti nemu zdvihla vlna osočovania a ohovárania. Bol obvinený, že nie je tým, za koho sa vydával a obrátenie Pauly, Marcely a mnohých ďalších matrón sa pripisovalo magickým darom, ktoré používal na prilákanie ľudí a manipuláciu s nimi; a čo je ešte horšie, zlomyseľnými narážkami sa snažili očierniť stretnutia v Marcelinom paláci.

Duchovné puto medzi Paulou, jej dcérami a svätým Hieronymom bolo touto zlobou poškvrnené. Svätec bol vykreslený ako zvrhlík, oddávajúci sa nemravnostiam. Medzi zlomyseľníkmi bol aj jeden muž muž, ktorý si vymyslel veľmi vážne obvinenia, ktoré ale neskôr priznal ako nepravdivé. 

Svätý Hieronym sa však nedal zastrašiť a na prenasledovanie, ktoré bolo proti nemu rozpútané, pozeral s pohŕdaním: "Ako málo utrpenia som pretrpel ja, ktorý bojujem pod zástavou kríža! Obvinili ma zo zločinu, za ktorý nie som vinný; ale viem, že do nebeského kráľovstva musím vstúpiť cez zlú povesť, ako aj cez dobro." A pretože poznal bezúhonnosť svojej duchovnej dcéry, vidiac, ako aj ju hanobia, jej zdôrazňoval, ako ju jej cnosti urobili hodnou trpieť pre Krista: "Ó, závisť, ktorá začína trhaním seba samej! Ó, prefíkanosť satana, ktorá vždy prenasleduje to, čo je sväté! Žiadne iné ženy v meste Rím nespôsobili pohoršenie okrem Pauly a Melánii, ktoré pohŕdajúc svojím bohatstvom a opúšťajúc svoje deti povýšili Pánov kríž na zbožnosť. Keby navštevovali kúpele, keby túžili po voňavkách, keby si zo svojho bohatstva a vdovstva urobili zámienku pre luxus a slobodu, boli by považované za pravé dámy a dokonca za sväté."

Paulu sa však pre jej pevné zásady nedala ničím otriasť vo svojej odovzdanosti Bohu a svojej dôvere vo svätého Hieronyma. Napriek prenasledovaniu a ohováraniu, ktoré sa vzniesli proti svätcovi, mu zostala verná, ako svedčí záver jeho jedného listu, v ktorom píše: "Pozdravte odo mňa Paulu a Eustochiu, ktoré, hoci sa nepáčia svetu, sú vždy moje v Kristovi."

Paula sa v roku 385 rozhodla opustiť Rím a nastúpila na loď, smerujúcej do Svätej zeme. Okrem toho navštívila svätého Epifania na ostrove Cyprus, zašla aj do Antiochie, vykonala si pobožnosť v Jeruzaleme a usadila sa v Betleheme, kde postavila kláštor pre ženy a stala sa ich predstavenou a svätý Hieronym mníšku komunitu pre mužov. Okrem toho zriadili ubytovňu pre pútnikov, aby odčinili nedostatok prijatia, ktorý v tomto meste utrpela Svätá rodina.   

Svätá Paula žila v betlehemskom kláštore približne dvadsať rokov a napriek povinnostiam, ktoré ako predstavená musela vykonávať, pomáhala svätému Hieronymovi v jeho komentároch k Svätému písmu. Aby bola v tejto práci užitočnejšia, naučila sa aj hebrejčinu.

Ako predstavená dávala ostatným živý príklad. Nikto ju neprekonal v pokore a štedrosti a prísnom pokání, ktoré konala napriek varovaniam svätého Hieronyma, hovoriac: "Musím znetvoriť tú tvár, ktorú som proti Božiemu prikázaniu namaľovala rúžom, olovenou bielou a antimónom. Musím umŕtviť telo, ktoré sa oddalo mnohým rozkošiam. Ja, ktorá som sa kedysi snažila páčiť svetu a svojmu manželovi, sa teraz chcem páčiť len Kristovi."

Paula vo veku päťdesiatšesť rokov ťažko ochorela. Cítiac, že sa blíži jej koniec, premenila svoje bolesti na chválu Bohu, recitujúc slová žalmu: "Aký milý je tvoj príbytok, Pán zástupov! Moja duša túži a hynie po nádvoriach Pánových." (porov. Ž 84, 1-2).

Keď prenikla správa, že sa táto cnostná duša chystá opustiť svet, mnísi aj panny sa ponáhľali do kláštora a pridali sa k nim aj jeruzalemskí a iní biskupi, mnohí kňazi a diakoni. Po jej smrti všetci chválili Boha za zázraky, ktoré sa stali tejto svätici. Svätý Hieronym, ktorý mal pohrebnú reč, povedal: "Nesmútime nad tým, že sme ju stratili, ale ďakujeme Bohu, že sme ju mali, alebo skôr za to, že ju stále máme." A so svätou Paulou sa rozlúčil slovami: "S Bohom, Paula! Prispej svojou modlitbou tomu, ktorý ťa vzýva a ktorému je v jeho vysokej starobe potrebný tvoj príhovor. Tvoja viera a skutky ťa spojili s Kristom. Už si u neho, a tým ľahšie dostaneš všetko, o čo ho prosíš." 

František Saleský sa narodil 21. augusta 1567 na zámku Sales do šľachtickej rodiny zo Savojského vojvodstva, ktoré sa dnes nachádza v oblasti Thorens-Glières v Hornom Savojsku vo Francúzsku. Jeho otcom bol François de Sales, pán zo Sales a Novel, a sobášom de Boisy. Jeho matkou bola šľachtičná Françoise de Sionnaz, jediné dieťa významného Melchiora de Sionnaz, pána de Vallières, de la Thuile a de Boisy. Keďže išlo o jednu z najušľachtilejších rodín v Savojsku, Františkov otec bol všeobecne známy ako pán de Boisy. 

Pokrstený bol ako František Bonaventura. Tieto mená dostal podľa mien svojich krstných rodičov, Françoisa de la Fléchère a Damoiselle Bonaventure de Chevron-Villette, ktorá bola zároveň jeho ovdovenou starou mamou z matkinej strany. Jeho otec chcel, aby František, prvý zo šiestich synov, navštevoval najlepšie školy a pripravoval sa tak na kariéru sudcu. Preto sa mu dostalo privilegovaného vzdelania v neďalekom meste La Roche-Sur-Foron a vo veku ôsmich rokov na kapucínskom kolégiu v Annecy. Neskôr pokračoval v štúdiu na jezuitskom parížskom kolégiu v Clermonte a potom aj na univerzite v Padove, kde vzorný študent získal dvojitý doktorát z občianskeho a cirkevného práva.

Svätý František Saleský je opisovaný ako inteligentný a pekný, vysoký a dobre stavaný muž s modrosivými očami, trochu rezervovaný a tichý, vítaný hosť v domovoch šľachty, medzi ktorou mal jeho otec kontakty. V duchu už možno videl svojho syna ako úspešného sudcu, ktorému popri boku stojí krásna, bohatá manželka. František sa však na veľké sklamanie svojho otca rozhodol vzdať sľubnej kariéry v prospech kňazstva.

V roku 1586 sa zúčastnil teologickej diskusie o predurčení, "vďaka" ktorej nadobudol presvedčenie, že skončí zatratený v pekle. Táto jeho osobná kríza zúfalstva trvala až do decembra, kedy ho jeho zúfalstvo natoľko oslabilo, že ochorel. Napokon pozbieral zvyšky síl a koncom decembra alebo začiatkom januára zašiel do starej farnosti Saint-Étienne-des-Grès v Paríži, kde sa pred slávnou sochou Panny Márie pomodlil "Memorare" a zasvätil sa jej a rozhodol sa venovať svoj život Bohu sľubom čistoty.

Keď v roku 1592 skončil štúdium v Padove, vykonal púť do Loreta a potom sa vrátil domov do Savojska. Ako najstarší syn a dedič niesol titul Seigneur de Villeroget. V Chambéry bol v senáte prijatý za právnika. Medzitým mu jeho otec zabezpečil rôzne pozície vrátane vymenovania za senátora. A tiež mu vybral bohatú šľachtickú dedičku za nevestu, ale František sa odmietol oženiť a radšej sa sústredil na svoju zvolenú cestu.

Ale v senáte dlho nevydržal. Už o niekoľko dní po svojom prijatí do senátu sa vybral na spiatočnú cestu, počas ktorej sa mu stala zaujímavá príhoda. Keď išiel cez les a rozprával sa so svojím vychovávateľom, ktorý mu robil spoločníka v Chambéry, klesol jeho kôň tak prudko, že hoci bol František výborným jazdcom, spadol z koňa. Toto sa opakovalo trikrát po sebe. Síce necítil bolesti po trojitom páde, ale zakaždým spozoroval, že kord sa mu vytiahol z pošvy, tá sa odopla zo svojho závesu a spolu s kordom dokonale vytvorila podobu kríža, akoby bol ktosi tieto dva predmety naschvál položil do tohto tvaru. František sa nad tým zamyslel, lebo mal vo zvyku starostlivo uvažovať nad všetkým, čímkoľvek by mu azda Boh chcel dať najavo svoju vôľu a svojmu sprievodcovi povedal: "Týmto mi chce Boh snáď oznámiť, že neschvaľuje záväzok, do ktorého som vošiel so svetom; snáď mi chce dať na vedomie, že som povolaný k nasledovaniu kríža. Boh túto príhodu asi dopustil, aby mi pripomenul na moje predsavzatie, že opustím svet a vstúpim do duchovného stavu." A zaumienil si, že nech to stojí, čo to stojí, svoj skutok vykoná.   

To sa samozrejme jeho otcovi nepáčilo, a spočiatku odmietol akceptovať, že jeho najstarší syn si vybral kňazstvo. Jeho bratranec, kanonik Ľudovít de Sales, presvedčil ženevského biskupa Clauda de Graniera, aby pre Františka získal miesto prorektora ženevskej katedrálnej kapituly, miesto pod patronátom pápeža. Bol to najvyšší úrad v diecéze a pán de Boisy ustúpil. Po odovzdaní titulu a nástupníckeho práva svojmu mladšiemu bratovi Ľudovítovi bol František v roku 1593 vysvätený za kňaza.

Po vysvätení bol potom ako mladý misionár vyslaný do regiónu Chablais v Savojsku, aby ho znovu získal pre katolícku vieru. František tam počas svojho pobytu hlásal evanjelium jemným a pokorným spôsobom. Neustále prejavoval úctu každému a zostavoval a distribuoval tlačené brožúry vysvetľujúce katolícku vieru tým, ktorí sa buď nemohli, alebo odmietali zúčastniť jeho kázní. Do konca misie v Chablais v roku 1598 bolo približne 15 000 ľudí konvertovaných na katolícku vieru a František si uvedomil, že jemné presviedčanie je kľúčom k evanjelizácii.

V roku 1602 sa František stal ženevským biskupom. Ženeva však v tom čase bola pod kalvínskou kontrolou a neprijímala katolíkov. František teda nasledoval tradíciu predchádzajúcich biskupov a žil 80 kilometrov južne od Ženevy v meste Annecy. Ako biskup trávil čas kázaním, učením a poskytovaním duchovného vedenia osobne aj písomne. Vďaka jeho úsiliu sa jeho diecéza stala známou v celej Európe pre svoju efektívnu organizáciu, horlivé duchovenstvo a dobre vzdelaných laikov.

Postupom času Františkova sláva ako duchovného vodcu a spisovateľa rástla. Ostatní ho nabádali, aby zhromaždil, usporiadal a rozvinul svoje mnohé listy zaoberajúce sa duchovnými témami a aby ich v roku 1609 vydal pod názvom Úvod do zbožného života. V tejto knihe učil, že svätosť, nazývaná aj oddanosť, je možná pre všetkých ľudí: "Skutočná oddanosť spočíva v neustálej, rozhodnej, pohotovej a aktívnej vôli robiť všetko, o čom vieme, že sa Bohu páči." 

Neskôr, v roku 1616 vydal tiež majstrovské dielo Traktát o Božej láske, ktoré podrobnejšie opisuje podstatu a pôsobenie Božej lásky a našu ľudskú reakciu. Obe diela sú duchovnou klasikou a dodnes sa tlačia.

V roku 1604, keď František kázal počas pôstneho obdobia v Dijone, stretol nedávno ovdovenú Janu Františku de Chantal, ktorá sa túžila plnšie zasvätiť Bohu. Jeho priateľstvo s Janou Františkou patrilo medzi  jedným z najdôležitejších v jeho živote a o šesť rokov neskôr, spoločne založili v roku 1610 Rád Navštívenia Panny Márie, kontemplatívny rád žien zasvätených kontemplatívnej modlitbe.

František Saleský zomrel 28. decembra 1622 vo veku päťdesiatpäť rokov. Okrem vyššie uvedených diel jeho publikované listy, kázne a iné, tvoria dvadsaťšesť zväzkov. Trvalá hodnota a popularita Františkových spisov viedla k jeho vyhláseniu za Učiteľa Cirkvi v roku 1877 a za patróna spisovateľov a novinárov v roku 1923.

Vplyv Františkových spisov je citeľný dodnes. Jeho mnohé diela, najmä Úvod do zbožného života, naďalej používajú ľudia vo všetkých spoločenských vrstvách, ktorí sa chcú priblížiť k Bohu. Jemný a presvedčivý štýl svätého Františka Saleského nám pripomína, že Boh po túži a trpezlivo čaká na našu vlastnú odpoveď.

László Batthyány sa narodil 28. októbra 1870 ako šieste dieťa v starej maďarskej šľachtickej rodine. Ako dieťaťu mu hovorili Laci. Bola to veselá bytosť a jeho mladšia sestra si na neho spomína ako na čulého chlapca, ktorý mal v hlave veľa nápadov.

V roku 1876, keď mal 6 rokov, sa jeho rodina presťahovala do rakúskeho Kittsee, kde sa nachádza krásny rodinný zámok Batthyánya. Laszló a jeho súrodenci sa tu cítili veľmi šťastní. V roku 1882 zomrela jeho matka a táto strata na 12-ročného Lászla hlboko zapôsobila. Počas jej dlhej a ťažkej chorobe dochádzal pravidelne ku grófke ošetrujúci lekár. Lászlovi vtedy hovorili, že tento muž môže mamičku vyliečiť. To na neho urobilo veľký dojem a prebudilo v ňom želanie stať sa lekárom: "Budem lekárom a budem liečiť zvlášť ťažko chorých." Ešte v čase základnej školskej dochádzky si zriadil domácu ordináciu, aby sa mohol hrať na lekára. Ako "pacienti" sa museli do jeho "ordinácie" dostavovať súrodenci. 

Počas školskej dochádzky preukázal veľké nadanie na hudbu a cudzie reči. Naučil sa hrať na niekoľko nástrojov, ale najradšej hral na klavír. Neskôr nebolo vzácnosťou počuť ho, ako hrá pri svätej omši na harmónium. Ale nepredbiehajme ... Na gymnáziu mu zaimponovali prírodné vedy a jeho záujem sa sústredil hlavne na astronómiu a chémiu. Súčasne prežíval pohnutú fázu svojho vývoja. Napadajú ho všelijaké možné a nemožné veci, ktoré často premení v skutok. (raz napr. nalial do kropáča v školskej kaplnke atrament a v dôsledku toho musel zmeniť gymnázium.) Nakoniec v roku 1890 zložil maturitnú skúšku.

Je zaujímavé, že po maturite neodchádza študovať medicínu. Ako sám neskôr povedal, musel v týchto rokoch ešte len hľadať svoju cestu. Mal veľa záujmov a veľké nadanie a nevedel, kde má naozaj začať. Hudba, reči, literatúra, medicína, chémia, filozofia, to všetko boli jeho záľuby. Nakoniec sa zapísal na vysokú školu na štúdium poľnohospodárstva. V prvom ročníku sa stal otcom nemanželskej dcéry, o ktorú sa staral až do konca svojho života. Po niekoľkých ďalších študijných pokusoch sa rozhodne nakoniec vďaka stretnutiu s jedným lekárom pre štúdium medicíny na viedenskej univerzite. Ešte počas štúdia sa oženil s hlboko veriaci grófkou Máriou Teréziou Corethovou a začína tak nová, krásna etapa jeho života.

Manželstvo Lászla a Márie Terézie, jeho Misly, ako jej hovorieval, bolo šťastné a harmonické. Boli manželmi jeden pre druhého, vzájomne si pomáhali a podporovali sa. Radovali sa zo svojich 13 detí. László miluje každé z nich a chce im byť skutočným otcom, zabezpečiť im ochranu a orientáciu. Ráno sa vždy celá rodina zhromaždila v zámockej kaplnke na svätej omši. Po nej dal Laszló deťom krátku náboženskú lekciu, v ktorej im uložil konkrétne úlohy pre nastávajúci deň. Potom sa zhromaždili pri stole na raňajky. Večer sa hovorilo o úlohách dňa a deň zakončila spoločná modlitba svätého ruženca. 

Vonkajší štýl rodinného života bol na šľachtickú rodinu až nápadne jednoduchý. Laszló cestuje vo vlaku druhou triedou, deťom sa kupujú topánky tam, kde sú najlacnejšie. Nedávajú sa tu žiadne veľké darčeky, rodičia urobia radosť deťom k narodeninám aj maličkosťami. Ale v láske a náklonnosti sa v rodine nešetrí. Vo výchove vsádza László všetko na lásku, pravdivosť a živý príklad. Deti svojho otca veľmi milujú a vážia si ho. Cenia si aj jeho mnohostranné záujmy: rád muzicíruje, pečie výborné torty a v Taliansku si urobí kurz hodinára. Vie sláviť sviatky a dokáže deti čarovne baviť celé hodiny. So všetkým, čo sa mu dostane do ruky, sa zaoberá veľmi dôkladne.

Vo svojom denníku napísal po jednom dni prežitom v dôvernom rodinnom kruhu: Dnes sme boli opäť všetci pri svätom prijímaní, všetky deti ... Večer prišiel Lalo z Viedne. Potom som hral s Aničkou štvorručne Trubadur od Verdiho. Sedeli sme potom všetci okolo môjho stola v pracovni. Rodinný život je taký príjemný. Aké je to smutné, keď ľudia hľadajú šťastie mimo a nehľadajú ho tam, kde ho môžu prežívať spolu s deťmi ... Tak to stojí v liste Korinťanom: ešte len láska robí život krásnym. Napokon - Boh je láska a každá ušľachtilá láska je odrazom Božej bytosti. Misly a ja si často opakujeme heslo listu Korinťanom, a potom vie ona, aj ja, čo máme robiť. 

Veľpieseň lásky z 1. listu Korinťanom je pre manželov Batthyányových zvlášť dôležitá a je to súčasne Magna charta ich manželstva. Táto trinásta kapitola je natoľko Lászlovým každodenných chlebom, že nakoniec toto miesto nemusí vôbec čítať, keď o ňom hovorí. Všetky oblasti svojho života a svojho okolia zmiešava s týmito slovami svätého Pavla: Áno, technika a pokrok sú aj vaším požehnaním; ale len vtedy, keď sú v požehnaných rukách, pretože vo svetovej vojne sme videli, ako všetky moderné vynálezy slúžia zabíjaniu ... Aký krásny by bol pokrok vždy v službách podľa listu Korinťanom! Laszló sa pokúša žiť aj svoj život vo svetle slov listu Korinťanom - láska všetko znáša, i svoju lekársku činnosť. Láska je takým silným programom jeho života, že dal slovo "caritas" vpísať do svojho erbu.

Laszló zriadil na svojej usadlosti v Kittsee nemocnicu. V každej miestnosti visí kríž a obraz Matky Božej. Jeho vlastnou špecializáciou je liečba zraku. Ustavične sa vo svojom odbore vzdeláva a čoskoro sa stáva doma aj v zahraničí váženým špecialistom. Má zvláštnu náklonnosť k chudobným pacientom. Existuje veľký počet svedectiev, predovšetkým ľudí chudobných a bez prostriedkov, ktorí by si vôbec nemohli dovoliť lekárske vyšetrenie, ako ich dr. Batthyány ošetril bezplatne. Na svoju, často s úzkosťou vyslovenú otázku, čo sú dlžní, dostávali odpoveď: "Pomodlite sa za mňa Otčenáš."

Jedného dňa išiel Laszló vo svojom aute - vtedy ešte nepatrilo k samozrejmostiam - a uvidel na ceste dievča, ktoré kráčalo s obväzom na oku neisto vpred. Laszló zastavil, prihovoril sa dievčaťu a na ceste choré oko vyšetril. Dievča mu vysvetlilo, že jej rodičia nemajú peniaze, aby mohla zájsť k lekárovi. Ihneď jej dal väčšiu sumu peňazí a svoju vizitku s výzvou, aby zajtra vyhľadala tohto lekára. Na druhý deň prišla matka s dcérou na udanú adresu a dieťa poznalo, že oným mužom na ceste bol dr. Batthyány. Dievča podstúpilo operáciu a po troch týždňoch mohlo opustiť nemocnicu. Veľkú sumu peňazí však doktor neprijal a povedal, aby ju dala svojej matke. 

Život lekára je bohatý na zmeny, ale je aj ťažký svojím obsahom, lebo lekár nesie okrem svojho aj utrpenie druhých a musí zniesť viac, než skutočne podstupuje, pretože musí cítiť aj s možnými komplikáciami, ktoré môžu nastúpiť. A predsa deň bez pomoci blížnym je pre lekára taký prázdny! Pred niekoľkými dňami hrozná operácia nádoru na jazyku, včera radostné rozbalenie ... O všetkých týchto radostiach nevedia ľudia v čalúnenom kresle pri sherry vôbec nič. A predsa by som nemenil; keby som sa tisíckrát narodil, tisíckrát by som povedal Bohu na nebesiach: "Pane, urob ma zase lekárom, ale aby som pracoval pre Teba a pre Tvoju slávu."

Jeden pacient sa pýtal pani Misly, ktorá stála po boku svojmu mužovi v nemocnici ako asistentka na honorár. Pani Batthányová odpovedala, ako obyčajne odpovedala chudobným pacientom: "Pomodlite sa Otčenáš." 

"Prosím," pýta sa pacient, "musím sa ho pomodliť hneď?"

Pred operáciou sa Laszló s pacientom modlí o Božie požehnanie. On sám vidí uzdravenie ako Boží dar, seba len ako nástroj v Božích rukách. Pri odchode z nemocnice dostane pacient obrázok s modlitbou, ktorú Laszló sám zložil. Okrem toho dostane pacient brožúru s titulom "Otvor oči a pozeraj sa!", ktorá má ľuďom pomáhať v ich náboženskom živote. Lebo Laszló vie, že dnes tak často citované príslovie "Zdravie je nadovšetko" nie je pravdivé. Nadovšetko je Boh a tak to tiež formuluje stručne a výstižne vo svojom denníku: Strata Boha znamená stratu všetkého. 

Keď sa ho jedna sestra spýtala, prečo sa špecializoval práve na liečbu zraku, odpovedal: "Pretože oko je zrkadlo duše, a keď sa mi s Božou pomocou podarí vrátiť niekomu svetlo zraku, potom môžem obyčajne mať tiež vplyv na jeho dušu. Pretože tí, ktorí boli slepí, a opäť vidia, sú veľmi vďační." Pritom Laszló nechce nikoho v užšom slova zmysle "obracať". Želá si, aby všetci boli prístupní Božej láske, ktorá ich núti, aby konali dobro. 

Predsudky sú mu cudzie. Chcel by byť pre všetkých všetkým. Stará sa o to, aby jeho židovskí pacienti dostávali k jedlu svoj kóšer. Neraz sa židovskí pacienti modlili za svojho katolíckeho lekára: Včera mi povedal jeden Žid, že jeho prvá cesta bola do synagógy, kde sa za mňa modlil. Rovnako tak som počul, že jedna Židovka - tá s vybuchnutou sódovkou - sa za mňa v židovskej synagóge dokonca verejne modlila. Mám z toho veľkú radosť, pretože láska k blížnemu spája všetkých ľudí a vedie ich k Bohu!

Laszló pracoval neúnavne a nával práce bol nesmierny. Veľa sa hovorilo o tom, že tento šľachetný doktor ošetruje chudobných zadarmo, aj preto bol dav ľudí v jeho čakárni samozrejme veľký. Jeho žena by ho chcela šetriť a má radosť, keď nepríde z ambulancie bledý.

V jeho denníku sú časté zápisy, ako je tento: Operácia štyroch sivých zákalov po sebe. Šesťdesiat pacientov v ambulancii. Skutočne veľká ambulancia ..., diagnóza, terapia a už nasleduje ďalší prípad. Napriek tomu si zapísal: Milujem svoje povolanie. Chorý ma učí čoraz viac milovať Boha a ja milujem Boha v chorých. Chorý pomáha mne a ja jemu! Oni sa za mňa modlia a zahŕňajú mňa a moju rodinu milosťami. Chorý zo mňa robí, vďaka Bohu, Šimona z Cyrény tým, že pomáham niesť Kristov kríž, kríž blížneho skrze lásky k blížnemu.

Áno, môj Odon! Ako veľmi sme sa milovali! Tieto slová v denníku platia jeho najstaršiemu synovi, ktorý zomrel v 21 rokoch. Smrť najmilovanejšieho syna bola pre Laszlá ťažkou skúškou. Sprevádzal svojho Odona ako lekár aj ako otec v ťažkej chorobe a musel sa bezmocne prizerať, ako sa stav jeho syna stále viac zhoršoval. V nebi hore bude na nás myslieť, kým spojení s ním nebudeme večne chváliť Boha, myslime na neho s radosťou, že sme mali syna, a s bolesťou, že sme ho stratili.

29. júna 1926 zaznamenáva 56-ročný Laszló vo svojom denníku: Dnes ráno som trikrát kašľal krv. Má to byť začiatok rakoviny hrtana? ... Moja dobrá Misly bola veľmi ustarostená. Všetko som zveril do Božej vôle. On je môj Otec a všetko, čo on robí, je dobré. Skúsený lekár sa vo svojej diagnóze nemýli. Lekár a zriaďovateľ nemocnice sa nakoniec sám ocitne v nemocnici, kde 14 mesiacov trpí vo svojej chorobe. 

Svojej dcére napísal zo sanatória: Neviem, ako dlho ma dobrý Boh nechá trpieť. Dal mi v živote veľa radostí, takže teraz, keď mám šesťdesiat, mu musím ďakovať aj za ťažké doby. 

Svoje sestre povedal: "Som šťastný, že trpím. Trpím hrozne, ale milujem svoje utrpenie a je mi útechou, že ho znášam pre Krista."

Deň pred svojou smrťou povedal svojim príbuzným: "Vyneste ma na balkón, aby som sa pozrel na svet, aký dobrý je milý Pán Boh!" Zomrel 22. januára 1931. Jeho hrob sa nachádza vo františkánskom kostole v Güssingu v rakúskom Burgenlande. 

Chceš spoznať prostriedok, s ktorého pomocou môžeš u dobrého Boha dosiahnuť všetko? Týmto prostriedkom je modlitba. Modlitbou získavaš účasť na Božej moci. 

Ježiš nás uisťuje: „Veru, veru, hovorím vám: Všetko, o čo budete prosiť môjho Otca v mojom mene, ja vám to dám.“ Už toto slovo „otec“ ukazuje, že sa musíš na neho obracať s detskou dôverou a láskou. My všetci bez výnimky bezpodmienečne potrebujeme modlitbu. Sám Vykupiteľ zjavuje: „Proste, a dostanete.“ To nie je len nejaká rada, ale jeho príkaz. Kto neprosí, ten aj neobdrží. 

O tom hovorí svätý Augustín: Boh, Pán, si želá a chce, aby sme dosiahli milosť. Svoju milosť dáva ale iba tým, ktorí o ňu prosia. Niekedy na to viacerí odpovedia: Boh predsa vie, čo potrebujem. Na túto námietku odpovedám: Aj otec vie, čo jeho dieťa potrebuje, čo mu spôsobí radosť. Avšak očakáva, že o to poprosí. Tým si totiž dieťa uvedomí to, od koho obdržalo dary a komu sa musí za to poďakovať. Máme nejakého väčšieho dobrodincu než Boha? Jemu máme ďakovať za všetko naše telesné i duchovné dobro. Neváhajme sa mu teda úplne zveriť, prosiť ho o to a každý deň mu za to úprimne poďakovať. 

Iní namietajú: Často som sa modlil, avšak nedostal som to, o čo som sa modlil. Vyhovie teda otec každej prosbe svojich detí? Iba tým však, ktoré poslúžia ich dobru! Boh je nekonečne múdry, jeho podivuhodné riadenie a cesty sú nepochopiteľné. Preto mu pokojne smieme prenechať rozhodnutie, ktoré z našich prosieb poslúžia nášmu dobru, takže nám ich splní. 

Modli sa s vytrvalosťou. Nebolo nám totiž sľúbené, že naša modlitba bude hneď vypočutá. Mysli na svätú Moniku. Modlila sa počas mnohých rokov, aby sa duch jej syna otvoril svetlu Pravdy, a jej úpenlivá prosba bola vypočutá. Jej syn sa stal veľkým „svätým“ Augustínom. 

Modli sa s úplnou dôverou. Na modlitbu nie je naše srdce žiaľ dosť veľké. Vieme predsa: Do malého džbánu sa zmestí len málo vody, do veľkého však viac. Naše srdce sa – alegoricky povedané – dôverou a nádejou rozširuje, aby doň prúdilo veľa milosti. Nedôvera a beznádej zmenšujú objem nášho srdca a obmedzujú mieru vtekajúcej milosti. 

Modli sa „Otče náš“. Premýšľaj často o jednotlivých slovách a prosbách. Medzi tvojimi prosbami majú byť vždy najdôležitejšie sláva Boha a spása tvojej duše. Ak si sa už dávno dobre nemodlil, začni teraz! 

Modlitba je dôležitá zvlášť v čase pokušenia. Kto v boji nepoužíva svoje zbrane, bude porazený. V duchovnom boji je ale modlitba našou najlepšou zbraňou, ktorá nás nikdy nezradí. 

Modli sa ráno, keď vstaneš. Popri starostlivosti o telo je dôležité, aby si nezabúdal aj na tvojho Stvoriteľa a Otca. Potrebuješ predsa každý deň jeho požehnanie. 

Rovnako dôležitá je večerná modlitba. Poďakuj Bohu za všetko, čo si dostal, a vzbuď si vo svojom duchu hlbokú ľútosť. Modlitba priťahuje ako magnet otcovské požehnanie Boha na teba a na všetkých trpiacich ľudí.

Guillame sa narodil 8. apríla 1761 vo francúzskom meste Périgueux ako trináste dieťa zbožných manželov Blaisa Chamide a Catherine Bethon. Výchova a prostredie rodiny sa odrazilo na jeho osobnosti. V roku 1771 vstúpil do menšieho seminára v Mussidane a o štyri roky neskôr zložil štrnásťročný Guillame súkromný sľub chudoby, čistoty a poslušnosti. Niet teda divu, že v roku 1785 bol vysvätený za kňaza, pričom kňazmi sa stali aj jeho traja bratia. 

Keď v roku 1789 vypukla Francúzska revolúcia, zameraná proti Cirkvi a katolíkom, bol otec Guillaume o rok neskôr, v roku 1790, preložený do Bordeaux, kde rázne odmietol podpísať revolucionármi spísanú Občianskú ústavu duchovenstva, ktorá potvrdzovala proticirkevné nariadenia, rušila kapituly, redukovala diecézy a farnosti a najmä stanovovala, že odteraz nemajú biskupi menovať farárov, ale majú si ich, rovnako ako samotných biskupov, voliť sami občania, pričom sa medzi nich počítali aj bezverci, protestanti a židia. 

Kňazi boli nútení na túto konštitúciu začiatkom roku 1791 prisahať. Tí, ktorí tak spravili, boli nazývaní prísažní, a tých, ktorí to odmietli, volali neprísažní. Touto udalosťou začal ťažký život plný prenasledovania, skrývania sa a pri vyzradení ich potom čakalo väznenie, nezriedka končiace sa smrťou, či vyhnanstvo. Otec Guillaume, rovnako ako mnohí iní kňazi, nemohol verejne pôsobiť, stiahol sa teda do akejsi podzemnej cirkvi, v ktorej blahodarne slúžil Bohu v jeho núdznych.

Nebola to ľahká doba, aby unikol zraku špehov a udavačov, menil rôzne prevlečenie a tak sa stalo, že na dvere veriacich zaklopal prestrojený za gardistu, farmára či kominára, alebo sa pohyboval po meste ako pekár či podomový predavač. Napriek prekážkam nestrácal nádej ani silu, a stále odovzdaný do Božích rúk a do ochrany Najsvätejšej Panny hovorieval: "Čím ťažšie časy prežívame, tým viac by sme sa mali uchyľovať k skutočnému rozjímaniu."

V tom čase sa zoznámil s Máriou-Theresou Charlottou de Lamourous, ktorá bola jeho najbližšou spolupracovníčkou a ktorej potom pomohol založiť v Bordeaux Dielo milosrdenstva (Miséricorde) na pomoc padlým ženám. V roku 1795 dostal chúlostivú úlohu prijať späť do diecézy kňazov, ktorí po zložení ústavnej prísahy chceli uzavrieť mier s Cirkvou. Uľahčil zmierenie približne 50 kňazov.

Ale keď sa v roku 1797 stala situácia za vlády Direktoriátu neúprosná, bol nútený spolu s jedným zo svojich bratov emigrovať do španielskej Zaragozy, kde žil tri roky. V blízkosti svätyne Panny Márie Stĺpovej si upevnil svoje mariánsko-apoštolské presvedčenie a Prozreteľnosť mu vnukla myšlienku založiť rehoľnícku a laickú rodinu, zasvätenú Márii. 

Matku Božiu skutočne veľmi miloval a ctil, často svoje duchovné deti, zmietajúce sa v strachu a neistote utešoval slovami: "Som vnútorne presvedčený, že náš Pán vyhradil sa svätú Matku slávu stať sa v týchto posledných časoch zvláštnou ochrankyňou Cirkvi."

Keď sa situácia vo Francúzsku trochu upokojila, vrátil sa v novembri 1800 do Bordeaux a znovu založil starú Mariánsku spolkovú spoločnosť na nových základoch. Položil tým základ apoštolátu, ktorý v ďalšom období staval kresťanstvo vo Francúzsku znovu na nohy. Vynakladal maximálne úsilie, aby svojim sodalistom poskytol solídnu náboženskú formáciu a smeroval ich k presným apoštolským cieľom, povzbudzoval ich, aby ľahostajnej a odkresťančenej spoločnosti ponúkli "predstavenie ľudu svätých". Toto spoločenstvo sa stalo základom jeho neúnavnej evanjelizačnej činnosti zameranej na rekresťanizáciu Francúzska.

Novodobí apoštoli zo spoločnosti sa rozšírili do celej krajiny. Horliví misionári neraz šírili Kristovu radostnú zvesť aj na verejných zhromaždeniach. Otec Guillaume tiež okolo seba zoskupil skupinu mladých ľudí, ktorí skladali do jeho rúk súkromné sľuby a zaväzovali sa k činnému apoštolátu v rámci kongregácie, pričom nezanedbávali svoje každodenné povinnosti. Šírili dobré noviny, navštevovali väzňov, ošetrovali chorých, chudobným prinášali morálnu a materiálnu pomoc, organizovali večerné školy pre nevzdelaných. Otec Guillaume ich nazval "Svätou domobranou".

Počas týchto rokov bol menovaný apoštolským administrátorom pre reorganizáciu diecézy Bazas. V roku 1801 získal od Svätej stolice titul apoštolského misionára. Bolo to oficiálne potvrdenie jeho vedomostí o Cirkvi v tejto novej ére. Otec Chaminade vnímal svoju vlastnú službu a službu Mariánskych spolkov ako trvalé poslanie zamerané na formáciu vo viere, s využitím nových metód a úzkou spoluprácou s Máriou.

V roku 1816 založil v Agene spolu s Adélou de Batz de Tranquelléon Inštitút dcér Nepoškvrnenej Panny Márie a o rok neskôr potom v Bordeaux Spoločnosť Panny Márie. Jeho prvými členmi, ktorí sa neskôr nazývali mariánisti, boli členovia mariánskych spolkov, muži a ženy, ktorí chceli odpovedať Pánovi radikálnejším záväzkom, rozšírením svojho krstného zasvätenia a svojej oddanosti Panne Márii.

Tieto dva inštitúty sa vo Francúzsku rýchlo rozvíjali a v roku 1839 dostali od pápeža Gregora XVI. decretum laudis. Pretože vyučovanie bolo v tom čase prvoradou potrebou, oba mariánske inštitúty sa venovali základným, stredným a obchodným školám, kde vyučovali s cieľom vzdelávať a formovať svojich žiakov vo viere. Aj toto dielo sa úspešne šírilo, v roku 1839 vznikla "pobočka" vo Švajčiarsku, v roku 1849 aj v Amerike.

V otcovi Chaminade sa prebudila túžba založiť aj sieť učiteľských škôl pre kresťanskú výchovu, no nový výbuch revolúcie v roku 1830 mu to znemožnil a tak sa venoval prioritnej práci na vypracovaní Stanov, písal dôležité obežníky o zmluve zasvätenia s Máriou a tiež o mariánskom rehoľnom živote. 

Blahoslavený Guillaume-Joseph Chaminade bol veľkým mariánskym ctiteľom. Šíril náuku o duchovnom materstve Panny Márie, o jej nepoškvrnenom počatí, o prostredníctve. Svätá Matka bola preňho vzorom nasledovania Ježiša Krista. "Všetky herézy," hovoril svojim duchovným deťom, "ako nás učí Cirkev, sklonili svoje hlavy pred blahoslavenou Pannou. Herézou, ktorá v súčasnej dobe vládne, je náboženská ľahostajnosť, ktorá vrhá dušu do strnulosti sebectva a chaosu vášní. Pevne veríme, že prekonáme túto herézu tak, ako všetky predošlé." 

Sám sa vo svojom každodennom živote riadil Máriiným vzorom. Na konci svojho života zaznamenal: "Ak viera ukazuje, že Boh je naším Bohom, láska dokáže obmäkčiť srdce z kameňa a dať roztopiť srdciam z ľadu."

Posledných desať rokov jeho života bolo obdobím ťažkých skúšok, mal zdravotné problémy, finančné ťažkosti, niektorí učeníci od neho odišli, vznikli nedôvera a nedorozumenia, pri plnení jeho poslania ako zakladateľa sa mu stavali do cesty rôzne prekážky. Ale otec Chaminade, naplnený dôverou v Máriu, verný svojmu svedomiu a Cirkvi, dokázal čeliť týmto ťažkostiam a 22. januára 1850 zomrel v Bordeaux pokojnou smrťou.

Svoj odpočinok našiel na kartuziánskom cintoríne v Bordeaux. V roku 1871 premiestnili jeho pozostatky na veľký štvorcový pozemok, kde mu bol na pamiatku postavený pamätník. Pri tejto príležitosti prehovoril otec Lalanne, prvý marianista: "Počas mojich mladších rokov som bol svedkom jeho života a slov. Potvrdzujem, že som ho nikdy nevidel stráviť ani deň, ani hodinu, niečím, čo by sa priamo netýkalo Boha a blaha duší." Zakrátko začali prichádzať k jeho hrobu tí, ktorí si ho pamätali ako svätého starého kňaza, ale aj takí, ktorí vedeli len to, že je tam pochovaný svätý muž.

V roku 1973 pápež Pavol VI. vyhlásil otca Chaminade za ctihodného, čím sa začal oficiálny krok Cirkvi k jeho blahorečeniu. 

V roku 1995 sa uzdravenie Eleny Otero z Buenos Aires, z rakoviny pľúc, skúmalo ako možný zázrak, ktorý sa dá pripísať príhovoru Guillauma-Josepha Chaminade. Po pozitívnom výsledku miestneho vyšetrovania, ktoré viedol mariánsky postulátor kauzy, bola vec postúpená na prešetrenie Vatikánu. Lekárske komisie vyhlásili v januári 1999 jej uzdravenie za "vedecky nevysvetliteľné". Teológovia a biskupi Kongregácie následne preskúmali kauzu. Jednomyseľne hlasovali za vyhlásenie zázraku, toto rozhodnutie schválil pápež Ján Pavol II., ktorý v roku 2000 otca Chaminade blahorečil. 

Rachel Baumgartnerovej, študentke strednej školy v St. Louis v štáte Missouri v Spojených štátoch, diagnostikovali v decembri 1998 Askinov nádor, druh sarkómu. Podstúpila urgentnú operáciu na odstránenie nádoru, po ktorej nasledovala chemoterapia a ožarovanie. Bola členkou farnosti Panny Márie Stĺpovej, ktorú založila a viedla mariánska kongregácia, a bola vybraná, aby sa v roku 2000 zúčastnila slávnostného blahorečenia otca Chaminade v Ríme. Začiatkom nasledujúceho roka sa zistilo, že sa jej nádor opäť objavil v kostnej dreni, kvôli čomu podstúpila Rachel transplantáciu kmeňových buniek, ktorá mala vážny negatívny vplyv na jej zdravie. V novembri 2002 sa zistilo, že sa nádor opäť vyvinul medzi jej srdce, pľúca a miechu.

Rachhel Baumgartnerovej bolo povedané, že po takejto transplantácii nikto nikdy neprežil a že jej zostáva už len niekoľko týždňov života. Po roku a pol však nádor (ktorý mal veľkosť menšej futbalovej lopty) prestal rásť a nepoškodil okolité orgány. V roku 2004 známy chirurg nádor odstránil a zistil, že odumrel takmer bez liečby, čo bolo z lekárskeho hľadiska nevysvetliteľné. 

Baumgartnerová, už vydatá pod menom Rachel Lozano, to pripísala príhovoru otca Chaminade. Mariánsky farár ich farnosti postúpil túto záležitosť generálnemu predstavenému Spoločnosti Márie, ktorý následne požiadal miestneho biskupa, arcibiskupa zo St. Louis, aby vykonal formálne vyšetrovanie. Vyšetrovanie bolo ukončené v júli 2010 a arcidiecéza a mariáni ho postúpili do Ríma na posúdenie.